A vnútro zíva prázdnom

Keby tak tlkot tvojho srdca
znel v rytme môjho mena
a nikdy nestíchol, nikdy neprestal!
Ak predsa, tak len na chvíľ pár,
to aby potom ešte mocnejšie
v súzvuku s mojim bubnoval.

Môcť pocítiť dotyk tvojej dlane,
stratiť sa v tvojom objatí,
zadržať dych, pritom nebadane
modliť sa, nech pevnosť nestratí.

Dnes chápem už, prečo Boh ti dal
telo, ktoré sa mi modlou stalo
a tvár, ktorou som vytapetovala stenu.
Nemal už v šuflíku nič iné,
nič, čo by ozaj malo cenu...