Zrnká strachu

Láska, ty máš v sebe niečo,
čo obyčajné v čarovné mení,
s tebou v hrejivom teple sviečok
obrazmi z tieňohry ožívajú steny.

Tvoj jazyk lásky počúvam,
vidím ho, voniam, cítim,
dokonale mu rozumiem,
opájam sa ním, sýtim.

Tisíc a jeden spôsob hľadáš,
ako ma môžeš prekvapiť,
z úsmevov mozaiku skladáš,
nikdy ju nechceš dokončiť.

Stále hlbšie do mňa vrastáš,
no klíčia aj semienka strachu,
že rozmarný závan osudu
odveje ťa ako zrnká prachu.

Tak vyhub ich s každým svitaním,
nedovoľ im mocnieť, ďalej rásť,
šepkaj mi večer pred spaním,
že ráno chceš ma pri sebe nájsť...