Poklad...

Poklad...
Si dažďom, čo klopká na zem s úsmevom.
Si snehovou vločkou s náladou voňavou.
Si vánkom, čo šepká hviezdám podchvíľou,
si búrkou, čo na poplach zvoní rannou hmlou.

Si ako strom, čo mnoho plodov má,
si ako studňa a v nej voda priehľadná.
Si ako potok, dedinou zurčiaci,
si ako vodopád cez hory ľudí tečúci.

Si ako najkrajší kvet voňavý.
Si ako pavúk, čo spadol do trávy.
Si ako steblo trávy a na ňom ja,
si ako skala pevný a preto, hľa

vždy dvíham oči k modrej oblohe
a prosím blankyt o slovo - hoci boľavé.
Však nikdy slovo ku mne nepríde,
len rosa a dážď pri mne precitne.