Dobojované...

Drž už hubu.

Nehovor na mňa.

Mám plné zuby slov bez významu.

Nechaj ma tak, nech pohltí ma tma.

Je to len otázka času.

Stratil som schopnosť vidieť v zhnitom krásu...

Alebo začal vidieť zhnité?

Daj mi pokoj!

A obzri sa cez rameno... vidíš?

Nič... priepasť.

A v nej si ty.

V nej sme všetci. Dobití.

Bojíš sa to priznať,

ale je to tak –

aj ty si zabijak.

Tak tu máš lano.

Buď von vylez,

alebo sa obes.

Pretože

nik nemá snahu,

nik nemá odvahu,

podať ti pomocnú ruku.

Ale keď máš slučku okolo krku,

každý v sebe nájde toľko síl,

aby ti to poleno spod nôh odsotil.

Ešte raz sa ma spýtaj prečo som vieru v ľudí stratil...