Som vôbec básnikom?

Občas mám chuť
rozviazať životu šnúrky na topánkach
a hojivou masťou mu natrieť otlaky

sadnúť si do kostola
pod majestátny strop
s maľbami nahých tiel
ktoré strážia vydýchaný
rozkladajúci sa vzduch
po hromadných stareckých modlitbách
a naliehavo plakať

konečne to dať zo seba von
ako prvú ranu dlhoročnému tyranovi

vyplakať zo srdca všetky tie kurvy
čo ma opečiatkovali
ako list do pekla

nech ma počujú nielen sochy
ale aj uchyláci za závesmi

turisti ovešaní fotoaparátmi
v neďalekej záhrade

mládež popíjajúca krabičák
na dorezanej lavičke

holuby tancujúce electric boogie
na unavenej dlažbe


neverím však v boha
a básnici plačú iba písmená