Samotári

Samotári

Večer preťatý ohňom blesku
zľahka padal do noci
v jeho temnom lesku
bez pomoci
vstal démon z času
a, čo my!
Strach zvukom hlasu
padol do tmy.

Osud je metla
chodník nerovnaký
trochu toho svetla
nesú si vtáky
malú halúzku
zo zeme
kúsok po kúsku,
čo v nás drieme.

V presmutnom oku
hodiny tikajú s krikom
v prvom kroku
ručičky s ciferníkom
na tvári
režú boľavý závit
a samotári
môžu sa morom času plaviť.