Telo kameňa, chlieb duše

V rieke prudko pulzuje čas,

na dne, kde sa kamene obliekajú

do tieňov mesiaca

 

prsty sa stavajú listami,

v dotyku slnka,

nahými ako tvoje kolená

v letné ráno pri vode

 

nádych je krehká loď,

brodí sa medzi steblami trávy

zakliaty vták pod tvojou kožou

 

odvíja sa z teba,

kameň a hlina

roztopené v stisku

tvojich chudých rúk

 

ticho si všíma každý pohyb,

vietor roztvára svoje ústa

a láska sa roztápa v snehu

 

poznáš ešte vôňu dažďa?

keď svetlo padá

sme celí zrodení 

z drieku zeme.