Taraxacum officinale

Verím ťa v nočných tichách,

keď sa len vietor dotýka

okien z mesačného skla

a jeho odraz

na zašednutých stenách

vytvára mapy, 

ktoré nikto viac

neprečíta.

 

V tme sa strácajú ruky

a stráca sa aj blízkosť

tiene sa ukrývajú,

nechávajúc len obrysy toho,

čo sme si ešte nestihli povedať.

 

Vnímam tvoje mlčanie,

za každým tichom

kvitne nový príbeh.

Kreslím si ťa do pamäte,

no linky sa lámu a rozpadajú

a na krídlach

farby tvojich vlasov

odnáša ich vrana.

Sme len chvíľa,

bublanie na dne potoka,

inovať na pavučine,

tak krehká,

lieta si nad obzorom

ako nažka s padáčikom.

 

A predsa keď sa rozvidní,

navrátime sa do seba

čistí a nevinní.