Soliloque

V izbe sa zo stien vytráca svetlo,

sedíme v tichu, ktoré v sebe nesiem

mesto za oknom pláva hmlou

hodiny nehybne stoja už 

od polnoci nebijú

neviem koľko času ešte ostáva,

kým z tvojej kože

vyviaznem.

 

Cez medzierku pod dverami

tam, kde chýba prah

prichádzajú tváre

z rohov sa odrážajú ich pohľady

tiché monológy na sklonku dní,

vlastne sú to moje slová

slová samoty

studené zrkadlo zabudnutia.

 

Keď mi napokon slnko skĺzne po ruke

obloha naberie tvar nejasného pokoja —

aké zvláštne.

Bez očí, bez uší, len tlkot

dalo by sa tu len tak sedieť.

pokým ma večer nepozbiera,

opäť neposkladá dokopy

v tej všednej neistote.