Azyl

Dlhými prstami

si zvečníš momenty

tak pominuteľné

obrnený tank

vnútri ľudské duše

zahalené len jemnou látkou

cítim ako nám bijú srdcia

 v kakofonickej súhre

aká náhoda

prichádza na mňa slepota

chcem sa k sebe vrátiť

cítim všetko

a nevidím nič

jemné náznaky

hlava poblúznená

blíži sa zem

padnem ako hruška

tečie zo mňa šťava

všíma si ma každá osa

už to nie som len ja

kým prídeš ty

spoločnosť mi robí príroda

vo mne

a ja v nej.