Ticho piesku

Nazval ma sfingou,

mňa, čo chcem byť len riekou,

plynúť s ľahkosťou

rozpustená v hlbinách

významov slov.

 

Mám vraj v očiach oázy

a piesočné búrky na jazyku

ty nevidíš....

 

som len žena

 

pomalá a opatrná,

čakajúca kým ma 

tvoje otázky ako smŕšť

zvetrajú

a odkryjú

všetky sladké tajomstvá.

 

Možno som sfinga....

 

záhada,

na ktorú neexistuje riešenie

len kamenná tvár,

čo mlčí, keď búrky

na dunách vyhrávajú,

ty kráčaš bližšie,

ale každý krok je vzdialením.

 

Alebo len zrnko piesku...

 

čakajúce na svoj hlas

aby sa našiel

v tisícke, miliarde takých

ako my.