oxymoron

Zadržiavam ticho,

ako by mi mohlo uniknúť

ako by to ticho malo krídla

 

dotyky sú ako vlákna,

pavučinové, lepkavé

rozpadám sa s nimi

na dve polovice

 

jedna chce splynúť –

v tvojom hlase

v tvojom pohybe

všetky odtiene tvojich rúk

mi stavajú mosty

cez hlboké priepaste

vlastných očakávaní...

 

druhá kričí,

ticho kričí

v pošramotených útrobách,

že nechce

vlastne nechce nič

chce byť len skalou, koreňom,

poryvom vetra

bojuje, odmieta.

 

Ako je možné

byť blízko a odtiaľ utekať,

cítiť teplo a chcieť chlad?

Si prítomný ako vôňa,

prchavá a nezadržateľná,

ako oblak po letnej búrke.

 

A ja?

Seba hľadám v tom chaose

vlastné hranice,

ktoré možno ani nie sú moje...

 

.. v tom všetkom vnímam len

tvoje belasé oči

vejárik vrások okolo 

a v nich tanec.