pešťbudín

Niekde medzi dómom svätého Štefana

a labyrintmi v podzemí

pomaly strácam svoju tvár

rozpúšťa sa v rannej hmle nad Dunajom

a ponára sa hlboko

pod váhou nesplnených snov.

 

V Budapešti je úzkosť iná

je to prázdnota

v kaviarňach, kde káva 

vonia po prehratých peniazoch v kartách

je to most, ktorý spája,

ale moje nohy naň nedokážu vstúpiť

len pozerať

ako sa na chladnom asfalte

trhá odvaha.

 

Slová tu už neznejú

možno si ich odniesli tramvaje

možno ich zadusila

tehla starých domov

hľadala som ich

medzi klenbami synagógy,

v tieňoch, ktoré kradli svetlo

predtým, než ho mohlo byť dosť.

 

Nenaplnené očakávania

tu majú inú farbu

bledú, studenú ako dlažba

na hradnom kopci

prečo sa ma všetko pýta

čo si chcel?

a čo som chcela ja?

 

v odraze okien 

niekde na Andrássyho triede

hľadám bodku k môjmu otázniku

vidím na skle len seba

namaľovanú bez detailov

znova len úzkosť

 

Budapešť pohlcuje

pohltila aj mňa

tak ako všetkých

čo sa stratili,

než mohli nájsť cestu

domov.