V prázdnych líniach

Ráno sa rozlieva,

ako keby si nič

nechcelo byť isté

tiché šepoty stien

odhaľujú, že aj oni

sa boja

 

v oblakoch sa čosi hýbe,

možno vták,

možno tiché prsty slnka

alebo len moja myseľ

hľadá tvar,

ktorým by sa to všetko

dalo pomenovať

 

samota sa usadila

v puklinách dlážky

nie ako nepriateľ,

ale ako zabudnutý prach,

keď po ňom prejdeš

zanechá stopu

 

v okne naproti

horí svetlo, ale vždy sa zavrie

o chvíľu skôr, než si ho stihnem

zapamätať

kam miznú všetci,

keď prestanem dýchať?

 

a predsa

v každej neprítomnosti

sa čosi skrýva

ako keby svet čakal,

kým mu niekto odpovie...