Tak vstúp duša

Pred chrámom nádeje, zlomený,
láska krehká srdce mi zohrieva.
Spev sakrálny, hlas nemenný,
v úcte ticho dlho zaznieva.

Steny chladné svedčia o snahe,
čo v duši rastie, k svetlu sa hrnie.
Jak ľalia biela, v kalnom bahne,
kým nádej ticho sladko neumrie.

Pred chrámom nádeje, zlomený,
v úcte ticho dlho prebývam,
ako vietor stratený, opustený,
spomienky lásky rozsievam.

Snažím sa verne vnímať znamenia,
čo z neba zlietajú v tichosti.
No život krutý, plný trápenia,
mi bráni vidieť svetlo budúcnosti.

Organ znie mocne, napĺňa mi hruď,
silou, čo v kostiach drieme zabudnutá.
Chcem povstať, kráčať, znovu začať púť,
s vedomím, že nádej nie je prebodnutá.

V hlbinách duše, kde temnota vládne,
malý plamienok stále ticho horí.
Je tu nádej, že nikdy neupadne
i keď ju krutosť sveta denne morí.