Únik

Polonahý

Boh

sedel na zemi

a plakal

že nešiel som mu oproti

 

Neboli sme dvaja

jeden

osamelý

v temnote bdenia

 

V jeho prítomnosti

bol som v tichu

kde niet drakov

vojen

sebazničenia

a iba ruže

vedia tam pohladiť tvár

 

Prešiel som mĺkvym územím

narážal do seba

v tajomných komnatách duše

nebolo veľa odpovedí

 

Precitol som na úpätí slova

ktoré ma maľuje

brúsi

odpútava do výšin

a v tele zanecháva ryhu

 

Bodľačie necítim

kráčam po hladine dún

so srdcom na okraji seba

rozlievam sa šírkou pevniny

kde vtáci sú bližšie myšlienke

a duch vo mne brázdi

v škuneri poznaného

nedotknute

hravo