Vzory

Vzory

Večer padá, západ žiari,
slnka lúč posledný stretá zrak.
Hviezdne kvety, ospalé tvary,
sadím do duše, ticho, len tak.

Zatváram oči, nechávam plynúť,
čas, čo spomalil v závoji noci.
V tichosti hlbokej chcem splynúť,
s vesmírom celým, bez pomoci.

S deravým vedrom, láska, k tebe kráčam
vyprahnutú oblohu slzou rosím,
keď zem smädnú smútkom máčam,
čakaj so mnou, na úrodu snov, prosím!

Mesiac sa díva, strieborný,
na prácu moju, vytrvalú snahu,
kým výsledok nie je výborný,
v srdci nájdem zabudnutú vlahu.

V záhrade snov, už kvety kvitnú,
len vďaka tebe, láska, viem,
že ráno v srdci svitnú,
s úsmevom, ako nový deň.

A predsa, v prostom dennom svite,
ľudský žiaľ sa s radosťou snúbi,
všedný sen sa občas zjaví i v úsvite,
keď tiché srdce život hlboko ľúbi.

V tej krehkej chvíli poznania,
nádej klíči z popola dní,
obyčajná krása bez váhania,
v tvojej prítomnosti všetko zmení.