Ríša tmy

Ríša tmy

Na nekonečno modrom poli
slnko pomaly dokonáva
sadá za hory doly
jemne pláva si - pláva.

Slnko, prosím nenáhli sa,
svieť nám dlho - svieť!
Srdce mi v kráse jasá
väčšej sily od teba niet.

Nenechaj nás mrieť
oku zmiznú vrchy, háje
dlho ešte dlho nám svieť
zmiznú krásy, zmiznú máje.

A ticho padá na krajinu,
ako ťažká hlava na stôl.
Zadusí spomienku jedinú,
keď som pri láske bol.

Čo nás teší, čo nás hreje
všetko zastrie závoj tmavý
ani tvár, čo sa smeje
nevidno, keď sa noc zjaví.

Len spomienky, tie plamienky,
v srdci horia, tmu prebodnú,
nádeje, krehké spomienky
čakajú, kým v slnku vzplanú.