a szív tud

čas sa ich len jemne dotkol,

ona má v očiach pokoj

konečne

pokoj,

v ktorom sa dá žiť

on má v dlaniach ticho,

ktoré ju už navždy

pozná.

 

už sa nedržia

tak silno ako kedysi

nemusia.

koža si pamätá všetko,

aj to,

čo ešte nebolo vyslovené.

večer, keď zapadá svetlo,

ona cíti jeho tep

všade, 

v každom kúsku

v priestore

vedia,

že to spojenie

nikdy nezmizlo,

iba sa presunulo hlbšie

tam, kde srdce

už nehovorí,

iba vie.