dýcham ťa

Zostala som sama

ako dych na skle

zima sa opiera o moje plecia,

má chuť kovu a ticha.

Ulice Budapešti

si prehadzujem cez tvár ako závoj

sú priesvitné, studené,

plné stôp, ktoré nepatria mne.

Mosty mlčia pod ľadom,

rieka si pamätá viac než ja

svetlá sú len body na osi života

bez teba je stále tma

neprichádza slnovrat.

V oknách býva cudzí život,

láska je rozdelená na mená,

ja kráčam pomedzi slabiky mesta

a každá sa mi lepí na kožu

ako kedysi tvoje bozky...

Pamätáš?

Samota nie je prázdno,

je to pomalé vrstvenie chladu,

stále sa učím nepadať

v priestore bez tvojej odpovede.

Všetko sa tu hýbe,

môj čas stojí

občas to ešte zabolí

sladká nostalgia

viac bolí vedieť,

že nostalgia

nie je návrat,

len krátky

záblesk pamäti.