Nox

Volá ma ticho, voňajúce lesmi,

Kúzlo, čo dušu premieňa,

Prchavý moment, čo večnosť si prisvojil.

Láska tak krehká až bojíš sa,

že zapadne so Slnkom na sklonku dňa.

Tajomstvo túžby prýštiacej prameňom,

Uspávanka čo vietor v korunách spieva.

Nepohodlné pohodlným, 

však ty to už poznáš,

keď nad vrcholkami stromov sa stmieva.

Drsná jemnosť je to čo ti ponúka.

Jediné čo vlastne duša potrebuje.

Vzduchom sa chveješ, tak ako včera,

Keď za obzor s tebou zas zapadne,

Keď slová strohé sama ohreje.