Pobyt v nemocnici

Otváraš oči, nehybne ležíš,

Že si na žive, z toho sa tešíš.

Postupne sa preberáš a zisťuješ,

Že s bolesťou celého tela bojuješ.

 

Si na práškoch, morfíne,

Len nech sa Ti nekýchne.

To by bol koniec, hrozná bolesť.

Hruď sa Ti zviera na protest.

 

Počítaš sekundy, minúty, hodiny...

Snažíš sa nemyslieť na tele napáchané zločiny.

No pripomenieš si to s každým nádychom,

Keď vymaníš sa morfínu účinkom.

 

Odznova učíš sa chodiť, akoby si bola dieťa,

Okolo jazvy stále zaschnutá krv neumytá čierna.

 

Nemôžeš sa smiať či kašľať,

No nedovolíš si ani plakať.

Musíš byť silná, zvládnuť to.

Najradšej, aby sa na Teba zabudlo.

 

Nie je to koniec, iba začiatok.

Už zas vezú ťa odtiaľto.

Z izby na sál, do sladkého opojenia,

Celoživotného tela poškodenia.

 

Keď režú Ťa štvrtý krát,

Morfín je Tvoj najlepší kamarát.

Pocity si vypla už dávno.

V celom tele iba hluché prázdno

 

Nechceš ľútosť, smutné pohľady či rolu obete

Ovocie a milé slová, to si odneste!

Potrebuješ pomoc, sama chodiť nevieš,

Srdce Ťa bolí vždy keď si na to spomenieš.

 

Cítiš sa sama, opustená,

Životom znechutená.

Nechceš sa o tom baviť, bolí to,

Zbehlo sa to prirýchlo.

 

Nechceš ľútosť, milé slová,

Nič hrozné sa predsa nekoná.

Potrebuješ iné myšlienky, vedieť o svete..

To, čo v nemocničnom televízore nenájdete.