ChatGPT | Bosorka a Drak

Videl som ju, ženu s ohnivými vlasmi a belostnou pleťou

zavesenú za ruky o drevený stĺp uprostred námestia

jej dlhé vlasy boli špinavé, telo mala do pol pása nahé

halenu stiahnutú , chrbát celý krvavý od bičovania.

 

Prechádzal som cez svoje panstvá, kontroloval poddaných,

čo toto má byť? Kto dovolil taký krutý trest a za čo?

Ľudia, čo postávali okolo trpiacej, kričali bosorka je to..

ešte znamenie jej vypáľte na rameno ako neviestke.

 

Bosorka na mojom panstve? Nie to nie je možné, bola jediná...

Pred storočím stratil som milovanú ženu Bosorku,

však ona jedinou čarovnou bytosťou bola, láskou môjho večného života,

tajomstvo mám aj ja, drak prebýva v mojej duši, mením sa.

 

Bosorka milovala moju temnú dušu, plameň, čo horel mi v srdci,

veď podobný ona sama mala, veľa ľuďom pomáhala, liečila,

bolo to veľmi dávno, môj pohľad zablúdi k nešťastnici,

jej oči sú plné bolesti, smútku a lásky? Pozerá na mňa.

 

Dav sa rozšíril na priľahlé uličky, až teraz vnímam ako kričia,

tak upáľte ju! veď je čarodejnica, dobytok nám uhranula,

vypáľte jej znamenie diabla, zabite ju ... nehodnú Boha,

počujem srdcervúci výkrik, keď bič dopadá na na jej chrbát.

 

Prebehnú mnou zimomriavky keď počujem jej krik,

kat dobre ovláda svoju prácu, pomaly ďalej zájdeš,

pritiahne reťaz vyššie, ženu z kolien zdvihne, 

hlava jej padá na prsia, potichu stoná, mdloby milosrdné.

 

Otočím koňa naspäť k námestiu, toto nedovolím ..dosť!

Rozkážem nešťastnicu odviazať a do mojej komnaty previezť,

postarám sa o ňu ja sám, na svojom hrade, zistím, kde pravda je,

či len obyčajnou bosorku si, či zázrak sa stal a mojou stratenou lásku je.

 

Rozmyslel som si svoj príkaz, zavezte ju do väzenia,

neviem kto to je, opatrný chcem byť, čo keby chcela mi počariť,

pod kontrolou bude, predstavu mám takú, neviem čo s ňou,

len ten pocit, že ju poznám, srdce mi planie pri jej zúfalom pohľade. 

 

Kat neochotne odviaže ma z reťazí, padám na zem nedôstojne,

na káru ma naloží ako nepotrebnú vec, ako mŕtvolu, ak už ňou nie som,

odváža ma preč, neviem kam, len ten pocit, že pána poznám,

bolestivo cítim každý kameň na ceste, opäť strácam vedomie.

 

Prosím Boha o odpustenie, koniec nech môj už nastane,

čím previnila som sa, čo zlé som urobila, len som pomáhala,

viem, som iná, no nie som zlá, aj tak vezú ma do väzenia,

kára zastane, niekto nesie ma dolu schodmi neopatrne.

 

Ako odsúdenca hodia ma na špinavú slamu, smrdí po výkaloch,

nevládzem sa pohnúť, už ani necítim okovy na nohách, krvácajú,

je noc či deň? neviem, tu pod zemou je to jedno, nevidím na oblohu,

cítim len strach, nešťastie a pach smrti odsúdených žien na ohne pekelné.

 

Zrak padne na prázdne, železné kruhy zapustené v stene,

po tele mi prebehnú zimomriavky, koľko zúfalých duší obesili,

zatiaľ ma nespútali, je to asi jedno, ešte som sa nepohla,

prečo rozhodli inak? Už som mala byť dávno mŕtva.

 

Nie je tu dňa, nie je tu noci, len beznádej, hlad, zima,

chodím po komnate, premýšľam, kto je žena s ohnivými vlasmi,

nemôžem prestať myslieť na pána, srdce ho pozná, len ...

ten amulet čo mala, už som ho videl, ale viac neviem.

 

Mesiac vychádza, stojím pri okne, je magický spln,

niečo to znamená, ona ...niečo robievala, obrady?

Utekám von do blízkeho lesa, mením sa na čierneho draka,

v tejto podobe si spomínam, na ženu krásnu, milovanú.

 

Veď je to moja Bosorka ona žije! No možno už nie,

mučili ju, lásku moju, prečo? Previnila sa snáď Bohu?

Za letu rozmýšľam, na mojom panstve ju trápili,

ničili jej belostnú pleť, ktorú som toľkokrát hladil.

 

Zjednám nápravu, kat odvisne, len čo slnko zajtra vyjde,

zistím pravdu, kto klame na mojom panstve, kto čestným je,

v mysli sa mi obrazy mihajú, drak, kat, bič, voda, smrť,

snažím sa zaspať, bolesť tela je veľká, no trápenie duše väčšie.

 

Asi som zaspala od vyčerpania, niekto ma surovo za ruky ťahá,

vidím len čiernu sutanu a veľký kríž hojdajúci sa na krku,

nesú ma ako na porážku, za ruky, za nohy vynášajú von,

slnko vychádza, krásny čas, môj posledný pohľad na nový deň.

 

Už sa im nedalo spať, zbožným ľuďom spravodlivým, vidím,

postavili hranicu vysokú, veľa dreva, slama do vysoka naskladaná,

ďalšie krásne stromy zomreli zbytočne, tak ako zomriem ja,

strašne sa bojím, kričím, prosím, nechajte ma, len som milovala.

 

Pustia ma na zem, silným povrazom zápästia spútajú, rany sa otvoria, krvácajú,

surovo postavia ma na nohy, potácam sa, padnem na kolená, nemám silu,

počujem hlas boží? IGNIS.. ignis .. oheň .. oheň ..

nie to fanatický kňaz kričí na nádvorí, oheň ťa očistí, hriešna si.

 

Vyvlečú ma na hranicu, bránim sa, volám draka na svitaní...

priväzujú ruky k stĺpu, slzy mi padajú po tvári ... odium ...

nenávisť ... na tvárach ľudí vidím, dav je mocný, neľútostný, krutý,

kňaz stále mrmle slová sväté, zapáľte hranicu .. ľudia volajú.

 

Niekto priniesol oheň .. ardet ..horí to .. nadšene jásajú, 

plamene olizujú moje šaty, kašlem, nemôžem dýchať, všade je dym,

oheň ma pohlcuje, bolí to veľmi, kričím, clamo ... plačem ...

už mi horia vlasy, dav hľadí, ako bosorka trpí, v pekle zhorí.

 

Zobudím sa na krik, dym ... čo to je? Vari hrad horí?

Pozriem von, obrovská vatra, uprostred postava nešťastná,

k stĺpu pripútaná, asi už mŕtva, len na krku jej niečo žiari,

červené svetlo, amulet asi, srdce zovrie mi strach.

 

Okamžite utekám na nádvorie, chytnem kňaza, čo sa deje?

Bosorku sme upálili, boží trest zaslúžila si, jej duša už je v pekle,

zbožný čin sme vykonali, odmeniť by si nás mal, pane,

zlosť, strach, hnev v očiach mi planie, odhodím kňaza na zem.

 

Pozriem do plameňov, už niet pomoci milovanej,

zrevem, na draka sa premením, spálim všetkých ľudí,

do plameňov vletím, zoberiem amulet, telo lásky mojej,

letím ďaleko od zloby a nenávisti hlúpych ľudí.

 

Hlboko v temných lesoch jednoduchý hrob,

v ňom BOSORKA na večné veky leží,

čierny drak ju stráži, pri hrobe storočia spí.

Navždy ... 

In aeternum

 

Bosorka a Drak