ChatGPT | xxx

Prečo si odišiel, keď naše duše hovorili spolu.

Volal si ma v mysli, poď, no ja mám strach.

Niečo je zle, moje srdce bije na poplach.

No milujem ťa, vchádzam do záhrad.

 

Je ticho, len v korunách stromov počujem hlas,

nechoď je to pasť, nie je tvojou láskou, ten hlas.

Nepočúvam varovanie stromov, chcem ťa.

Chcem byť s tebou, objímať ťa, bozkávať.

 

Ďalej kráčam temnou, tichou, záhradou,

viac a viac počujem naliehavé prosby, 

paniku a strach, vo vánku nočnom,

nepočúva nás, kvety  zohnú svoje krásne hlávky. 

 

Nastal čas, jej cesta sa končí na tejto zemi,

nechajme ju kráčať ďalej. Možno láska...

 

Moje kroky škrípu, na kamienkoch šuští biely nočný šat,

bez šperkov, len s jemným úsmevom na perách,

prechádzam do starej časti záhrad, kam nikto nechodí,

sem mesiac nezasvieti, vietor nepohladí moju tvár.

 

Je tu ticho, počujem len krákanie vrán, šuchot ich čiernych krídel,

ešte niečo, ten hlas, poď, čakám na teba dlhý čas,

teraz už mám zimomriavky na pleciach, drahý, inak znie tvoj hlas,

srdce bije rýchlejšie, myseľ opantáva strach, ako zo sna, budím sa.

 

Predo mnou hrobka stojí, storočným machom obrastená,

pri vchode sviece vyhorené, chlad a tieseň zvierajú mi srdce.

Zrazu nepríjemný škripot počujem, drása mi uši,

to železné dvere otvárajú sa, zatuchlý, cítim mŕtvolný pach,

oči rozšíria sa mi hrôzou, ruky spínam k modlidbe,

moje slová uviaznu mi v hrdle, stojíš predo mnou, no nepoznávam ťa.

 

Magické svetlo z hrobky osvetľuje ťa, ach, kde je tvoja krása, drahý,

dotrhaný a zhnitý je tvoj krásny šat a tvoja tvár, nie, je bez úsmevu,

čo to vidím, umrlčia lebka škľabí sa na mňa, kostnatá ruka

podáva mi suchý kvet, nie, padám na kolená, slzy ako diamanty kropia suchú zem.

 

Zrazu rozhoria sa čierne sviece, plameň do vysoka vyletí,

kostlivci vyliezajú spod čiernej zeme, čo je drahá, vari sa ti nepáčim?

Z úst sa derú slová, no nerozumiem im, sú to škreky, sípavý zvuk,

kde je hlas krásny, čo lásku sľuboval, spolu budeme na veky šťastní.

 

Moje srdce nevydrží toľko strachu, teraz už ležím na studenej zemi,

slzy prestali tiecť, úsmev sa stratil, už nepočujem ani krákanie vrán.

Môj milý zoberie ma do náručia, poď, láska moja, je čas,

položí ma na oltár v hrobke studenej, ďalšiu nevestu mám.

 

Buch, škrípu hrdzavé pánty starých dverí, sto rokov nebudem sám,

v hrobke ležia moje nevesty, no už rozpadli sa na prach,

opäť vonku sviece dohoreli, nastala tma na dlhé veky.

 

Len v záhrade mesačný svit vystriedala zlatavá slnečná žiara,

vánok jemne povieva, šepká si, varovali sme ťa...

Nebo spustí svoje slzy na smutnú zem,

niekde v útrobách temnej záhrady sa diabol smeje.

 

...pred hrobkou vyrástla ďalšia krvavá ruža... 

                         ... amor mortuus est ...