ChatGPT | xxx

Lákalo ju, neskutočne, nepochopiteľne, desivo,

bolo tmavé, nepriezračné, v noci ako aj cez deň,

ani mesačné ani slnečné lúče nepresvietili jeho temnú hladinu,

bolo mŕtve., tiché, lákajúce. Zámocké jazero. 

 

Ukryté hlboko v záhrade, zanedbané, plné nešťastia,

tak hovorili staré povesti, no mne sa páčilo, z rozprávania,

od prvého počutia mám rovnaký sen, kráčam k jazeru,

niekto kričí, no ja nikoho nevidím, ponáram sa hlbšie.

 

Budím sa spotená, ale nie zo strachom, zvedavá, 

dnes. je tá noc, kedy sa odvážim ísť sama k jazeru,

vraj zlo tam má svoj domov odvtedy, čo sa pani utopila

z nešťastnej lásky k pánovi, čo zriekol sa jej, odišla k jazeru.

 

Ľudia rozprávajú príbehy, kto raz vkročí do temnej vody,

blúdiť bude na veky, je stratený, pani nepustí ho späť,

ale prečo láka mňa? Nemám lásku, nemám milého,

kto som, že ma chce? Zatvorí sa aj nado mnou hladina?

 

(nemôžeš nedúfať)

 

tak poď, staň sa mnou, z jazera budeš vychádzať len s temnou nocou,

nevidená, nepočutá, sama...

len jedna vrana vždy trikrát zakráka ako varovanie predo mnou

utekaj, smrteľník aj keď ťa nechcem, utopím ťa

 

krá...krá...krá

 

moja krása ohromí každého, no nepozeraj mi do očí,

sú prázdne, tmavé ako jazero,

čo mi je po stovky rokov domovom

 

dnešnej noci lákam ťa znova, pradcéra moja,

neublížim ti, no živú ťa nenechám

 

každú noc volať ťa budem, aj keď si nevinná, už tu nechcem byť sama,

tak vstaň, moja krásna tvár je za oknom, odtlačok dlane nechám na skle

tak zobuď sa! vykroč ku mne, mám srdce temné, no niečo si pamätám.

 

Muža, vysoké čierne sviece, plameň až do neba,

výkriky, prosby o zľutovanie,

milovala som... asi ... spomienky blednú ...

 

Druhú dlaň prikladám k obloku, vstávaj, pradcéra moja,

spoločníčkou mojou budeš aj keď si nevinná.

 

Teraz už v tvojom obloku stojím celá,

z rubáša stekajú mi potôčiky čiernej vody,

strácajú sa v suchej zemi.

 

vrana trikrát zakrákala

 

Počula si? Jazero ťa čaká, ľudia varovali ťa pred temnou vodou,

no ani oni nevedia, prečo pani hradu volila radšej smrť

ako večný život po boku zla.

 

Opäť si spomínam, črepy spomienok v pamäti režú,

bol krásny, môj vyvolený, sladkým rečiam podľahla som,

o ruku požiadal ma súhlasila som, tak ako čas nezastavíš,

tak ani mladosť nie je večná.

Vrásky pribúdali na tvári milovaného, stával sa zlým,

od Boha sa odvrátil, diablovi svoju dušu pripísal,

svoju krásnu ženu obetoval

na oltár s čiernymi sviecami prikoval, v záhrade pochoval.

 

Každú noc zlietajú sa vrany okolo oltára,

každá pár sĺz vyroní, až ich slzy čierne jazero vytvorili,

ľudia prestali chodiť do záhrady, báli sa,

príbehy rozprávali o krásnej pani a zámockom pánovi.

 

vrany trikrát zakrákali...

 

No teba volám, pradcéra moja, pomôžem ti s osudom,

ešte nemáš manžela, ochránim ťa...

 

Už vchádzam otvoreným oknom,

len mokré stopy na drevennej dlážke

prezrádzajú moju prítomnosť,

stále spíš, no prídeš, viem to,

tak ako prišli tie pred tebou a po tebe prídu tiež.

 

krá ... krá ...krá .....

 

Tak už všetci spia, obliekam si čierny šat, nebude ma nikto vidieť,

noc je tmavá, búrkové oblaky zakrývajú mesiac,

jazero čaká, v sne som videla krásnu tvár  ...

 

vrana trikrát zakrákala...krá..krá...krá

 

Vchádzam zadnými dvierkami do záhrady, všade je ticho,

zakrádam sa medzi storočnými stromami, vrana letela okolo mňa,

trochu sa bojím, no nie mŕtvych, ale živých, strážcov hradu,

niekde zapraskala vetvička, inde zahúkala sova, ale veď

som v záhrade, nie v lese, zvláštne, opäť počujem krik.

 

Už vidím lesklú hladinu jazera, no meiac sa na nej neodráža

vlní sa ako živá hmota, podídem bližšie, niečo je veľmi zle,

z jazera čierna mlha stúpa, plazí sa po zemi k mojim nohám

cítim chlad, strach, zviera mi srdce, hmla stúpa mi po tele,

siaha mi po pás, už viem, kto kričal, to ja, bolesťou, stratou.

 

vrana trikrát zakrákala ...

 

Si tu, pradcéra moja, počula si moje volanie,

teraz zomrieš, pre moje potešenie, moju radosť,

budeš ďalšou spoločníčkou v mojej samote,

len krič, nikto ťa nepočuje, hmla už zahalila ťa celú,

len priateľky vrany vidia tvoju skazu, počujú tvoj krik.

 

krá ...krá ...krá ...

 

vznášam sa s divnou hmlou nad jazernou hladinou,

pomaly ponáram sa, som pokojná, necítim nič,

tak predsa sa aj nado mnou zatvorila hladina,

 

vrany už nepočuť .. je ticho...

 

len v mojej komnate zostali mokré stopy

slúžka nevie ma nájsť ...