Hypotéza o vzniku Nadreálna

Netvor, ktorého údelom bolo ničiť Krásne bytosti, sa zdal byť ilúziou. Budem teraz hovoriť o Krásnych bytostiach, pretože si to zaslúžia. Vo svojej nehynúcej sláve prešli nesmierny kus cesty a zažili všetky možné udalosti, aké sa len dajú zažiť. Boli pobláznené samé sebou. Možno to bolo iba zdanie, ale možno nie. Chodili k nim aj iné bytosti, aby od nich čerpali nápady a nasávali čerstvú silu, ktorá z nich priam tryskala, a zanechávala po sebe výraznú stopu.

Krásne bytosti sa stali anjelmi sveta, ktorý prijal ich úlohu s pevným presvedčením, že to je správna cesta, jediná a neomylná.

Všetci boli očarení ich prítomnosťou, vkladajúc do nich svoje nádeje. Očakávania boli obrovské. Tlak silnel. Krásne bytosti preto občas utekali do rôznych zátiší niekam na konci sveta. Boli to miesta, kde ani svetlo nemalo svoj priestor, a vzmáhal sa v nich oblak temna, nekonečné mračno pochybností.

Žil tam Netvor, jedinečná bytosť, ktorú nikto nemiloval, a preto zatvrdol. Jeho rozum ho hnal do boja s Krásnymi bytosťami, ktoré sa nedokázali brániť. Jeho srdce ho nemohlo zastaviť, pretože neexistovalo.

Bolo tam však aj niečo iné. Iné svetlo.

Pomocník, ktorý pomáhal raz Netvorovi a raz Krásnym bytostiam. Musel sa však rozhodnúť. Bol stále nerozhodný a vtedy vznikla nerovnováha medzi dobrým a zlým. Zlo pretrvávalo a zdalo sa, že víťazí.

Pomocník bol rozhľadený starec, čo bdel nad Krásnymi bytosťami a vychovával ich od mladosti. Zaujímala ho ich duša, ktorá sa v nich rodila čistá a neprekonateľná.

On od mladosti balansoval na hranici hriechu a cti, hoci ich nechápal. Zlé pominulo a Pomocník pochopil, že musí ustúpiť alebo naplniť svoj osud.

Krásne bytosti boli obdarené silou, ktorú im dodal starec. Víťazili nad Netvorom v mnohých bitkách, a v súbojoch s ním si zachovávali chladnú hlavu. Stali sa rýchle a nedosiahnuteľné.

V okamihu, o ktorom sa nik nenazdával, že by mohol nastať, skončilo všetko skutočné a nastalo nadreálne. Bolo postavené nad skutočným ako pevnosť a zámok nesmiernej krásy. V jeho komnatách na každom stole boli vo vázach kvety, aby pripomínali honosnosť tohto miesta. Komnaty mali ohromujúce veľké okná, čo vpúšťali dnu nekonečný prúd svetla. Dodávalo im plnosť.

Zámok mal šesť krídiel, každé krídlo malo šesťdesiat komnát, v každej z nich býval duch nadskutočnej lásky. Nik ho neobjavuje, zostáva skrytý. A predsa je nám známy. So svojimi záhadnými komnatami nazerá do nás a kriesi naše ospalé duše.

Je neskoro hovoriť o dokonalosti. V zámku sa stretáva prvotné s podružným, ako sa stretáva jednoduché so zložitým. Prečo sme v zámku, nevedno. Na tom istom poschodí stretávame Krásne bytosti aj Netvora, ktorý býva hneď oproti. K obedu si dáva len vyberané jedlá s mnohými chodmi, zapíjajúc ich lahodným akostným vínom. Krásne bytosti žijú tak, aby prežili. Na rozhraní sna a chudoby.

Bolo treba rozhodnúť.

Na chodníku pred zámkom končil svet. Bol tam ostrý zráz vedúci do ničoty, priehlbiny tak prázdnej, že jej hĺbka bola nevysloviteľná, jej preskúmanie nemožné.

V ten deň, deň Rozsvietenia radosti, Krásne bytosti prišli až k zrázu a usadili sa pri ňom. Rozložili si jedlo ako pri pikniku, veselo sa smejúc, čím dráždili Netvora za oknami zámku. Vyšiel von a prišiel až k nim, aby ich potrestal, alebo len zbavil úsmevu na tvári.

Akoby ho nevnímali a nepočúvali, hľadeli pokojne do zrázu, baviac sa o nevšednom slohu zámku. Vietor sa im veľmi jemne pohrával s vlasmi, ktoré viali, ktoré hladili ich zlatožlté tváre, podobajúce sa slnku, či inej hviezde pri svitaní.

Vietor ustal, Krásne bytosti vstali a obstali okolo Netvora. Pomaly, krok po kroku, blížili sa spolu s ním k okraju priepasti, vytýkajúc mu jeho činy. Chcel sa im vzoprieť a zničiť ich jediným mávnutím rozčúlenej ruky, ale stál blízko pri okraji zrázu, čo nikdy nevydá svoju obeť.

Pôdy sa preborili, pád bol nezvratný, krik ohlušujúci.

Rozhostilo sa dlhé ticho. Ticho, ktoré zasiahlo do každej bunky sluchu. Ticho zabalzamovaného hriechu. Ticho mračien a ticho rozkvitnutej lásky.

Do neba sa vryli hviezdy, ktoré nikto nikdy nevidel. Bola to najvzácnejšia chvíľa záchrany Krásnych bytostí, ktoré od tých čias rástli na sile. Žili stále na zámku, ktorý sa stal ich domovom. Svet si zvykal byť nadreálny, lebo oblaky boli plastické a plné farieb vo svojej rozľahlosti.

Na konci sveta sa rozliehal duch Krásnych bytostí. Dolu, v prázdnote, hnil Netvor, ležiaci pod nánosom času a omylu.