42 000 míľ atramentu: Svet podľa fantázie

Anotace: Môj mini-seriál o písaní poviedok, časť druhá. Teraz zapojíme do písania aj fantáziu.

Ruku na srdce: fantasy je okrajový žáner, čo si budeme oči šmirgľovať. U mnohých spájané s detskou infantilnosťou, záľubou v rozprávkach, až brakovosťou a slovo „fantasy“ je mojím wordom už nejaké tie roky vyhadzované ako chyba. Jednoducho pre laikov je fantasy literatúra béčková.
Okrem týchto problémov má fantasy ešte iný: svet, v ktorom sa odohráva, nie je reálny, zakiaľ čo mainstream sa pýši tým, že svet, v ktorom sa odohráva JE reálny. Spisovateľ, ktorý zasadí dej svojho príbehu do súčasnosti či minulosti operuje vo svete, ktorý mu je dôverne známy. Spisovateľ, ktorý zasadí dej svojho príbehu do fantastického sveta musí zapojiť (vo väčšej či menšej miere) svoju fantáziu na vytvorenie pútavých a autentických kulís.
Idete písať fantasy a nechcete skĺznuť do braku? Chce to originálny svet.
A tu, vážený, je problém číslo jeden (od ktorého sú iné žánre oslobodené). Koľko z tých amatérskych poviedok/poviedok na pokračovanie má originálny svet?
Amatérsky spisovateľ má tendenciu sadnúť si za stôl, zhlboka sa nadýchnuť a vychrliť prúd myšlienok, len aby bol jeho super nápad vonku. Potom prechádzam poviedky a vidím tie identické pseudoreálne svety, v ktorých pobehujú sporo odeté krásne upírky, na chlp rovnako chlpatí vlkolaci, čarodejníci sa náhlia do čarodejníckych škôl, sexi čarodejky zachraňujú svet pred zlovoľnými démonmi...
Páčia sa vám tie stereotypy?
Mne teda nie.
Pred prvým napísaným písmenkom je treba popremýšľať.
Kde sa bude dej odohrávať? Riešení je hneď niekoľko: pseudominulosť (ako v Zaklínačskej ságe, alebo Jonathan Strange a Mr. Norrell, Amulet zo Samarkandu...), pseudobudúcnosť (draci z Pernu, Koniec Sveta, Najtemnejšia hodina...), pseudosúčasnosť (Jeho temné hmoty, Harry Potter, Invocatio Elementum a podobne) alebo rovno iný svet (Stredozem v pánovi prsteňov, Zememoria v Čarodejovi Zememorí, Zemeplocha v Pratchetových knihách, Miévileov industriálny Bas-Lag...).
V pseudominulosti nám autor hovorí, že niečo také sa na našej planétke skutočne odohralo, pseudobudúcnosť zas poukazuje na to, že niečo také sa raz (možno už zajtra!) môže stať. Pseudosúčasnosť naznačuje, že niečo také sa deje, aj keď my, bežný smrteľníci, to nevidíme. Príbeh z iného sveta hovorí, že niečo také sa možno deje/dialo/udeje niekde inde. Práve príbeh zasadený do iného univerza poskytuje spisovateľovi najväčšiu mieru slobody pre tvorbu sveta – to je vhodné hlavne pre príbehy, ktoré majú dovedna 1 100 normostrán.
Mágia - je symbolom fantastickej literatúry a sama o sebe ponúka veľa možností nazerania. Už od zrodu fantasy prevláda systém kúzlenia, ktorý by som nazval „ukáž a prikáž“. Vezmime si Potterovskú sériu, v ktorej stačí namieriť čarovným prútikom a povedať to správne slovo. Ľahké ako facka, že? Chce to trochu cviku a v poho z vás bude druhý Lord Voldemort. „Ukáž a prikáž“ je kopírované tisíckami serióznych i amatérskych spisovateľov po celom svete, ide o najjednoduchšie riešenie mágie, aké existuje.
Zaujímavejší pohľad na mágiu má Pratchet. A značne zložitejší. Tak zložitý, že mágiu úplne presne nechápu ani mágovia a mám taký pocit, že ani sám autor. Zjednodušene povedané, mágia je pozostatok stvorenia Zemeplochy – mágia sa dá zhromažďovať, usmerňovať a inak využívať za pomoci rituálov. Napríklad, pokiaľ je mágia v podobe zaklínadla uložená do knihy, mág sa musí zaklínadlo naučiť spamäti a ak ho raz použije, naveky mu vyfučí z hlavy (byť mágom na Zemeploche nieje žiadne terno: jednoducho mág bez kníh je len tlstý dedo v špicatom klobúku). Existuje ešte indukovaná mágia (tvorená častým používaním a/alebo vierou ) a mágia čarodejníc (v podstate mastičkárstvo šmrncnuté svojráznou psychológiou a sugesciou).
Mágia Zememorie tkvie v kombinácii nadania a dokonalej znalosti prvoreči. Mladí mágovia sa musia spamäti naučiť všetky pomenovania pre všetky veci, ktoré na svete existujú a to vôbec nie je jednoduché, lebo na vyvolanie búrky netreba poznať len meno vody, pretože názov má každé more, zátoka, morský prúd, prieplav (a tých je v Zememorí požehnane).
Skôr než začnete písať poviedku skúste vymyslieť (aspoň trochu) odlišné poňatie mágie, ste limitovaní len vlastnou fantáziou.
Rasy – sú druhotným znakom fantasy. Spisovateľ môže prevziať akúkoľvek už niekedy niekým vymyslenú rasu (draci, elfovia, obri, upíri, trpaslíci, vlkolaci, škriatkovia, víly, hobiti...), alebo si vymyslieť vlastnú, napríklad prerastených azbestových svišťov. Ešte som sa nestretol (ak ma pamäť neklame a tá moja ma určite neklame ;-)) s počinom amatérskeho spisovateľa, ktorý by do svojho príbehu vložil vlastnú rasu – je jednoduchšie použiť všetku tú háveď so špicatými ušami, ale na druhú stranu, tá trocha námahy s vytvorením úplne odlišnej niečo stojí. (Mala by sa líšiť nie len vzhľadom, ale aj: spôsobom života, históriou, názormi, postojmi, vzťahom k dianiu, talentom, zvykmi, tradíciami, náboženstvom, vzhľadom sídel, rodinným usporiadaním... je nekonečné množstvo možností, ako vytvoriť niečo nové.)
Počul som námietky, že s vlastnou rasou je spojený problém: keď sa povie „elf“, každý vie, že si má predstaviť niečo vysoké, bledé, špicatouché, s lukom cez plece. Takýto elfovia sú od časov uja Tolkiena už štandardom a každý vie, ako elf vyzerá. Novú rasu treba podrobnejšie opísať a práve tohto sa začínajúci spisovatelia boja. Ale je také ťažké pretaviť vlastné myšlienky na papier? Pre spisovateľa by to ťažké nemalo byť. Stačí nazrieť do Miévilleho (Len tak na okraj, China Miéville odmieta používať milión krát recyklovaných elfov, trpaslíkov a podobné Tolkienovske rasy. Sám taký čin vníma ako plagiátorstvo a do očí bijúcu otrepanosť zároveň.) kníh, ako tam on opísal svoje rasy Kaktusíkov, či Voďajonov – stačili mu dve vety a už som vedel, ako asi to jeho monštrum vyzerá.
Názvy – pred tým, ako začnete niečo písať, určite už máte v hlave pár mien. Je vhodné nepoužívať viac ako štvorslabičné mená, alebo nevysloviteľné mená, ktorými čitateľov zbytočne mučíte. Dáky ten Slartibartfast by sa nemal vo vašich poviedkach objavovať, vyhnite sa aj Morgorthrungthorgovi. D-Tritus by v poviedke z viktoriánskeho prostredia vyzeral tiež divne, takže mená vyberajte (alebo tvorte) s citom.
Každý jeden svet je postavený na tom našom (súčasnom, či historickom) a existujú paralely. Napríklad rieky tečú vždy dolu kopcom (okrem Zemeplochy - v rieke Ankh je toľko bordelu, že tá rieka sa sype dole kopcom), ale existuje nekonečné množstvo možností, ako ten „svoj“ svet odlíšiť od ostatných. A ak chcete, aby vaša fantasy obstála pred kritikou, mali by ste svoju šedú kôru mozgovú patrične vyžmýkať.
***
*Snežnica 2.6. 2008*