42 000 míľ atramentu: Prvé riadky

Anotace: Máme ako-tak vytvorený svoj svet, prejdime k dielu samotnému, predovšetkým k jeho forme. Časť tretia.

Opis, rozprávanie, dialóg a vnútorný monológ.
Štyri spôsoby, ako niečo čitateľovi podať, každý je dôležitý
a preto nezabúdajte na žiaden (pokiaľ to nie je vaším cieľom z
dákeho mne nepochopiteľného dôvodu). Každý má svoje
opodstatnenie.
OPIS je výstavba textu, v ktorej rozprávač za sebou vymenováva
„kresbu vlastností“ nejakého objektu, predmetu, javu alebo postavy
(tým myslím aj charakteristiku, ja pre vlastné použitie považujem
priamu charakteristiku za druh opisu) a pretože v zásade vylučuje
dejovosť, vyžaduje viac sústredenia. To znamená, že sa ťažšie
číta (v Potterovie trilógii sa statické opisy takmer nevyskytujú,
naopak v Pánovi prsteňov, alebo v Nádraží Perdido ich je podstatne
viac), preto to netreba preháňať. Ak je už dlhší opis podľa vás
nevyhnutný, okoreňte ho prvkami rozprávania, no ak je polovica z
poviedky opis, niekto to prehnal. Fantasy poviedka bez opisu je pre
čitateľa ťažko predstaviteľná.
ROZPRÁVANE je stelesnená dejovosť, základ každej epiky a teda aj
vašich poviedok/noviel/románov príbehov na pokračovanie.
Rozprávanie čitateľovi ubieha veľmi príjemne, predovšetkým ak
rozprávač kde-tu utrúsi dáky vtip, obohatí text zaujímavosťou,
či klebetou a vďaka podobným okrasám má čitateľ pocit, že
rozprávač hovorí v neviazanej (až družnej) atmosfére priamo k
nemu. Ale ani z rozprávaním to nie je jednoduché: okrem času si
treba vybrať, aký typ rozprávača používate. Buď bude niečo ako
boh: uvidí všetkých a všetko, vždy vie pravdu a aj to, čo postavy
a čitateľ nemajú šancu vedieť, napríklad budúce udalosti (Hobit,
celá séria kníh o Zemeploche). Druhou možnosťou je rozprávač
prerozprávajúci dej s pohľadu jedenej (alebo občas viacerých,
napríklad Pán prsteňov, Zaklínač, Hrobky Atuanu, Jeho temné
hmoty), zväčša hlavnej, postavy. To, čo ešte nezažila a kde nebola
hlavná postava, rozprávač nemôže opisovať. Skvelým príkladom je
Potterovie sága, v ktorej sa dej odohráva prostredníctvom Harryho.
Čo urobila tetka Rowlingová, keď chcela opísať rozhovor Voldemorta
a Červivca v dome Riddlovcov (štvrtá časť, úplne prvá kapitola)
bez toho, aby bol Harry prítomný? Chcela načrtnúť ich plány, aby
hneď na začiatku vsadila čitateľom do hlavy chrobáka, ktorý ich
bude celú hrubočiznú knihu strašiť. Vyriešila to tak, že sa
všetko Harrymu prisnilo.
DIALÓGOM rozumiem priamu reč, monológ a nevlastnú priamu reč.
(Nevlastná priama reč postavy je včlenená do rozprávania, od
priamej reči sa líši tým, že nie je ohraničená úvodzovkami a
netvorí ju samostatný odsek, ale je písaná v prvom čase. Niekedy je
oddelená apostrofmi.). Tá sa číta rovnako ľahko a do dialógu je
možné vtesnať aj rozprávanie, alebo opis. Odporúčam používať
rozličný slovný fond pre rozličné postavy, prípadne typy postáv:
dialektizmy sú nárečové slová, ktorými ľahko vyjadriť
neokrôchancov; argot je druh slangu spoločensky izolovaných skupín
(piráti, banditi...); profesionalizmy sú zas vlastné mágom;
anarchizmy napríklad trpaslíkom; vulgarizmy a svoje miesto si vo
fantasy držia aj neologizmy, nové slová, ktoré spáchal sám autor.
VNÚTORNÝ MONOLÓG (referovanie o myšlienkach postavy) mapuje
spontánny tok myšlienok, ktorý umožňuje čitateľovi nazrieť do
vnútra postavy (Môže byť oddelený úvodzovkami ako priama reč,
apostrofmi, alebo môže byť neohraničená ako nevlastná priama reč.
), takže vidíme Harryho naivitu a zmätenosť, Geraltovu cynickosť,
Norrellovu roztržitosť, či Rubcov pesimizmus. Je to taká exkurzia do
hlavy hlavnej postavy, vďaka ktorej lepšie prežijeme jej strach,
úžas, či iné náhle emócie, pochopíme jej konanie a aj keď je
vnútorný monológ oproti ostatným trom spôsobom vykresľovania
príbehu najmladší a používaný v najmenšej miere, je veľmi
dôležitý. V Miévilleho knihách som sa po prvý krát stretol s
vnútorným monológom odlíšeným od zvyšku textu kurzívou a
myslím, že to je bezkonkurenčný nápad. (Pravda, na liter.cz
kurzíva nefunguje, tu ostáva neprehľadnosť textu nedoriešená.:-(
Modlime sa, nech kompetentných osvieti. Amen.)
Poznáte všetky tie základkarské poučky o metaforách, prirovnaniach
a zdrobneninách? Je fajn, ak ich ovládate a sem-tam nejakú (podľa
citu a pocitu) zamiešate do textu, ale netlačte ich tam nasilu.
Umelecký text si treba vychutnať, nie ho do posledného sústa
analyzovať že čo a ako kde a prečo by bolo dobré vopchať, aby vás
niekto neobvinil z „neumeleckosti“. Toto nie je poézia, že spoza
každého verša na vás musí útočiť minimálne jeden tróp.
Najpodstatnejšie je, aby žiadne slovo nepôsobilo rušivo a
vyumelkovane, zvyšok sú veci podružné.
Dávnejšie ma jeden dobrý kamarát presviedčal, že ak nebudem
písať „umelecky“ (tým myslel samé knižné termíny a absencia
slangu, vulgarizmov a iných -izmov), nikto mi nikdy nič nevydá. Ak
ste podobného názoru, tak sa vráťte do demokracie. Podľa mňa má
každý autor jedinečný štýlový prejav (občas hrozný, ale stále
jedinečný), silené prekrúcanie rozhodne nebude dobré riešenie.
Vezmite si takého Salingera (tzv. štýl vylezteminahrb), alebo Maxima
E. Matkina (jediný súčasný slovenský ne-fantasy spisovateľ, ktorý
sa dokázal pretlačiť do mojej knižnice – a to je výkon).
Ženy majú tendenciu svoje fantasy popretkávať rozhovormi,
vnútornými monológmi a spleťou vzťahov. Muži radi padajú do
akcie, krviprelievania a heroických scén. Vo fantastickej literatúre
to je viditeľnejšie než kdekoľvek inde a myslím, že Freud by mi to
po chvíľkovej psychoanalýze ozrejmil, každopádne neradím to s
tými duševnými výlevmi na jednaj strane a krvou na druhej
preháňať, pretože riskujete, že sa váš počin opačné pohlavie
neosloví.
Ale zhnusí.
Každopádne, voľba je len a len na vás.
***
*Snežnica 22.6. 2008*

(Nabudúce o dvoch veľkých strašiakoch: KLIŠÉ a GÝČ)