Carpe jugulum

Anotace: 25. kapitola

Osprchovala som sa, zaliezla do postele a napísala Alanovi SMS:

V piatok to plati. Len oco ta chce spoznat. Este sa spytam bab, ako doma pochodili. Dobru nocku, moj krasny metalista.

Odpoveď mi prišla v zápätí:

Rad sa s nim zoznamim. Povedz len cas, my mozeme kedykolvek. Prajem ti sladke sny o mne, bambulka.

Čítala som tú odpoveď snáď tisíckrát, kým sa mi podarilo konečne zaspať.

Nasledujúce dva dni sa neskutočne vliekli. Konečne prišiel deň "D", piatok. Prvý krát v živote som vyhádzala polovicu skrine, aby som si napokon aj tak obliekla to, čo vždy. Jeansy, čierny top a tenisky. Presne o štvrtej už Alan zazvonil pri bránke. Zbesilo som zbehla dole a zakričala, že ja pôjdem otvoriť.

Vybehla som za bránu a za pätami mi upaľoval pes, dúfajúc, že si mi vyšmykne a zase ponaháňa všetkých susedov. Len tak-tak som mu zavrela bránu pred nosom a vydýchla som si.

Alan bol opretý o svoje auto a spokojne sa na mňa usmieval. Okamžite som sa na neho vrhla a objala ho. Tak neskutočne mi chýbal.

"Poď dovnútra. Ocino ťa už netrpezlivo očakáva."

Otvorila som a Forcy, ktorý sa do teraz zúrivo vrhal na bránu, ako náhle zbadal Alana s kňučaním sa utiekol niekam skryť. Spýtavo som pozrela na môjho sladkého vlkodlaka.

"Nemajú nás veľmi v láske."

"Aha, už som o tom čosi čítala."

Zaviedla som ho ku dverám, chvíľu som otáľala či je to predsa len dobrý nápad.

"Dávaj si pozor, čo všetko povieš, lebo má zbrojný pas. Len dúfam, že si nepriestrelný," usmiala som sa silene. Som zvedavá ako to dopadne.

"Som, teda pokiaľ nemá strieborné guľky," žartoval Alan, aby ma upokojil.

"Nepovedz mu kto si, nepochopí to," zašepkala som a konečne som sa odhodlala otvoriť vchodové dvere.