Easy fantasy

Anotace: Ťažký čierny humor. Slabším povahám vážne neodporúčam.

Na začiatku nebolo nič a to sa pokazilo. Vtedy to všetko začalo.
Veľmi veľmi ďaleko, veľmi veľmi dávno, keď sa po Zemi preháňali nespútané stáda barbarov a orbitky boli neporovnateľne vesmírnejšie než dnes, v zemi kde tieň vládne zlom stál čierny les, temnejší než temnota. V lese boli čierne stromy po ktorých pobehovali čierne veveričky, zháňajúce čierne oriešky, aby sa pripravili na zimu, ktorá všetko prikryje pod čiernym snehom. Čierne sovy sedeli na čiernych vetvách a čierne kukadlá vyvaľovali do čiernej tmy, ktorá obostierala čiernu čistinku, kde horel čierny oheň a za ním sedeli dvaja černosi. Černošský orkovia, aby s bol presný.
"Prečo pálime tie pneumatiky?" spýtal sa jeden.
"To sa práve pokúšam zistiť," odpovedal druhý a pálili pneumatiky ďalej.
A tak sa z čierneho lesa šírila temnota do všetkých trinástich kútov sveta. Pomaly pohlcovala mesto za mestom, les za lesom, horu za horou. Všetko živé buď podľahlo, alebo unikalo pred skazonosnou temnotou, aby podľahlo neskôr.
Áno, podobné zápletky sme tu už tisíckrát mali, ale nič lepšie ma nenapadalo.
Podstatné je, že na tom brale stála veža a nie hocaká, lež magická. Magická veža je vlastne na prvý pohľad úplne rovnaká ako každá iná veža. Niektorí by ihneď podľahli bláznivej myšlienke, že magická veža je taká, ktorá bola postavená pomocou mágie, no pravda je taká, že mágovia sa do poriadnej roboty rozumejú ako hus do piva a taká hus veľmi dobre vie, že do toho piva sa namáčať nemá.
A vedia to aj mágovia.
A kto býval v tej magickej vežičke? Predsa mág, to je jasné. Xardas. Teda ten Xardas, nekromant, práve prevádzal svoje temné nekromantské praktiky, ktoré mu mali zabezpečiť nesmrteľnosť (on už nesmrteľný bol, ale taká dvojitá nesmrteľnosť je predsa lepšia ako úplne obyčajná nesmrteľnosť a Xardas sa už tešil, že bude nesmrteľnejší než kedykoľvek predtým), neobmedzenú moc nad všetkým mŕtvym a veľmi, ale skutočne veľmi veľa orbitiek. Práve keď bol na konci svojho prepekelného obradu všimol si, že všetko naokolo pohlcuje temnota.
Bolo to zistenie náhle, šokujúce a prišlo vo veľmi, ale veľmi nevhodnú dobu. Nevhodnú preto, lebo práve vtedy sa v nekromantovej mysli konali posledné dokončovacie práce na jeho superpekelnom zaklínadle, ktoré ako iste viete, mu malo zabezpečiť nesmrťeľnosť, neobmedzenú moc nad všetkým mŕtvym a veľmi, ale skutočne veľmi veľa orbitiek. V takúto chvíľu sa musí stať niečo zlomové, inak by príbeh skončil skôr než by začal. Konkrétne do deja vstúpi hlavný hrdina.
Pre ozrejmenie problematiky si dopomôžeme citátom z Fanatickej Encyklopédie Fantastiky (odteraz len FEF), aby bolo jasné, ako má vyzerať taký hlavný hrdina správnej fantasy vyzerať:
Hlavný hrdina: Vezmeme obyčajného muža, pridáme nadpozemskú silu a/alebo ho nadpoujeme skutočne mocnou mágiou. Do rúk mu dáme zbraň - musí byť stará, mocná a pokiaľ možno runová. Ak je to mág, potrebuje výnimočný prútik/palicu/amulet, alebo akýkoľvek iný magický artefakt, ktorý dlho ležal ladom v zaprášenej polici/truhle. Ak je to svalnáč, dáme mu bederné rúško z panterej kože. Ak je to mág, navlečieme ho do štýlového plášťa. Ešte pridáme komplex záchrancu sveta (pozri heslo: Kompex záchrancov sveta), čisté pohnútky, nízku sebadôveru a môžeme ho vypustiť do sveta.

Takže vtedy spoza čierneho závesu (klasická výzdoba bežnej nekromantskej veže z čias stredotemna - keď už ste raz nekromant, najradšej máte čiernu farbu) vyskočil svalnatý barbar neuveriteľnej sily.
Nie, to je málo výstižné. Ten barbar bol veľmi silný, veľmi pravdepodobne silnejší než váš starší brat a svalnatejší než Arnold Schwartzeneger. Čo to trepem, bol minimálne sedemkrát svalnatejší, takže keď si teraz predstavíte toho barbara, veľkosťou pripomína stredne veľkého nosorožca afrického, ibaže aj jeho by položil na páku.
Ako správny barbar, aj tento je polonahý (ostalo mu len bedrové rúško z kože pantera, hrubý kožený opasok vybíjaný striebrom a vlčími tesákmi), takže môžete obdivovať neľudsky veľké hromady svalov prevaľujúce sa pod jeho opálenou, upotenou a špinavou kožou, napnutou na prasknutie.
Je očividné, že by mohol kandidovať na titul naj sexi chlap storočia, no bohužiaľ nemá ten správny blond odtieň vlasov, tak sa z neho stal profesionálny barbar-hrdina-zabijak.
Zadovážil si runovú sekeru (2m na dĺžku, 1m na šírku a váha okolo 0.8 T) ukovanú v najtemnejších trpasličích baniach za čias treťohôr, posvätenú ctihodným opátom Zlorfom (bol známy tým, že prorokoval vlastnú smrť do roka a do dňa.
A skutočne, do roka a do dňa sa ocitol pred dračou jaskyňou a zavolal do nej, že: "Všemocný Ódin chce, aby tá ohavná jašterica nepchala papuľu do presvätých záležitostí, lebo ctihodné panny sa stali veľmi vzácnym tovarom a je určite lepšie keď končia v kláštoroch ako v jaskyniach tých slizkých a zaostalých jašterov z čias..." a zvyšok jeho výzvy zanikol v hlasnom chrupnutí.
Dodnes nikto nevie, prečo drak zožral opáta Zlorfa. Istý čas sa králi pokúšali predhadzovať drakom opátov, lebo ich bolo čím ďalej tým viac, zatiaľ čo panien bolo čím ďalej tým menej, ale nestretlo sa to s veľkým úspechom), opľutý legendárnym trolobijcom, ktorý mal také dlhé meno, že si ho nik nepamätá.
Našťastie.
Zase som odbočil, takže:
Barbar sa presne tou runovou sekerou rozohnal a rozsekol nekromantovo telo vo dvoje. Krv striekala na všetky strany, až bol barbar od nej celý červený. Vyvrhnuté črevá sa zvíjali v prachu podlahy spoločne s polovicou mozgu, lebo druhá časť akýmsi záhadným spôsobom ostala v lebke, no aj odtiaľ začala pomaly vytekať na zem.
Nektomantovo ešte bijúce srdce, akoby nepostrehlo že všetka práca už je zbytočná, pár krát udrelo a pomaly vypadlo z tela na zem, k tým črevám a mozgu, aby doplnilo spolok vnútorných orgánov a vytvorilo predlohu pre extra avantgardné zátišie. Ale to nebolo zďaleka všetko, lebo nesmrteľní nekromanti (a zvlášť tento konkrétny) umierajú len veľmi neochotne.
Rozpoltený nekromant sa ešte napol a povracal hrdinného barbara od hlavy až k pätám niečím nechutne zeleným, slizkým, lepkavým a smradľavým, v čom sa nachádzali dajaké drobné sivé veci, zo všetkého najviac pripomínajúce ešte nestrávené kúsky nahnitého mäsa - niečo také bolo dosť možné, lebo nekromanti zahĺbený do študovania prastarých grimoárov, nemajú veľa času každé ráno behať dole do dediny na čerstvé rožky, tak väčšinou vzkriesia z najbližšieho cintorína zombíka (pre nekromanta je čosi také hračka), prikážu mu prísť a ostať stáť v komore.
Keď potom nekromanta pochytí hlad (aj nekromanti sú ľudia), jednoducho si zo zombíka kúsok mäsa odreže.
Áno, život nekromanov v rannom stredoveku nie je hračka, takže za teplých mesiacov sa často stalo, že zobík zhnil skôr ako ho Xardas stihol skonzumovať - to preto, lebo ešte neexistovali chladničky, ani mrazničky a ani donáška pizze do veže, pre vegetariánov.
Preto si nekromanti zamilovali chladné žaláre, temné veže, alebo si svoje sídla rovno postavili niekde v Antarktíde. To však bol problém, lebo v Antarktíde neboli cintoríny a jesť celý rok tučniakov vôbec nie je sranda. Nekromanti boli vždy vážny ľudia a konečne viete prečo.
Zas som odbočil:
Takže rozpoltený Xardas ogrcal barbara a všetko naokolo - predovšetkým tie čierne závesy už stáli za povšimnutie, lebo konečne hrali veselými farbami. Nekromantovo mäso sa začalo plaziť pod kožou a po chvíľke spod nej skutočne vyliezlo a vydalo sa von. Mäso bolo sivé, nie čierne. To barbara na okamih prekvapilo, ale v nasledujúcom momente sa spamätal a začal do unikajúceho mäsa udierať päsťami hlava-nehlava. Mäso sa určite chcelo brániť, lež nemalo ako, tak tam len bezvládne ležalo a pod pravidelnými údermi tvrdých barbarských pästí.
Krv striekla po stenách, po barbarovi, po starých knihách, po alchymistickej súprave, po lebke (ktorá celú tú dobu stála na stole a z hrôzou v očiach sledovala celý ten výjav), po odfláknutých tapisériách, po čiernych gobelínoch, po závesoch a dokonca zo dva litre krvi vyšplechli aj von oknom a obliali spiaceho trola - ten vyskočil z driemot a zistil, že tu čosi nehrá.
Keď bolo dielo dokonané, závesy zas vyzerali o niečo veselšie. Fľaky krvi na zelenom podklade vytvárali obrázky kačičiek, lodičiek a slniečka. Keď si do závesu utrel barbar svoju runovú sekeru, nad slniečkom sa objavil aj fľak pripomínajúci zdemolované autíčko.
Teraz dej trocha zvoľnil tempo, takže by som vám mohol povedať, aký motív mal barbar na to, aby vyskočil spoza závesov a rozťal chudáka takmer nebohého Xardasa. Ono tu nie je ani o čom, lebo každý barbar má IQ veľmi nízke, takže vytváranie a spracovanie motívov je mimo pôsobnosti všetkých barbarských mozgov.
To je ale dobre, lebo keby sa ich IQ zvýšilo natoľko, že by dokázali spracovávať motívy k svojim krvavým činom, pravdepodobne by sa spriatelili s gorilami (lebo by boli na rovnakej úrovni IQ) a to nikto nechce - viete si vôbec predstaviť fantasy kde hrajú gorilly??? Ja veru nie.

Chcete pokračovanie??? Tak napíšte, až náhodou nemrhám časom.