Návštěvnost
Malebná cesta dolu Dunajom
Malebná cesta dolu Dunajom
„Poďme ešte von. Aby sme videli rieku,” navrhol po zaplatení kávy. Pozrela na hodinky a prikývla. „Dobre, ale nie na dlho.”
Žena, ktorá s ním vykročila z kaviarne k nábrežiu Dunaja bola dnes preňho nečakane plná prekvapení. Začala nimi vlastne už včera, sama mu navrhla stretnutie. Po rokoch písania a po rokoch odkedy sa videli naposledy. Mohli by sme sa stretnúť, oznámila mu na záver emailovej pošty, ktorú si sporadicky posielali. Napríklad pri káve. To znamená naozaj iba pri káve, dopísala v dovetku. Nie to, čo sa tým často krát medzi ženou a mužom myslí. To ho samozrejme napadlo, no i bez jej upozornenia vedel, že myslela naozaj iba pri káve. Ale určite sa aj v jej predstavách zablyslo aj to druhé, inak by ten dovetok nenapísala. Inokedy by jej, tváriac sa nechápavo, odpísal, že čo tým výrazom medzi ženou a mužom myslela, ale včera z prijatého textu vycítil, že provokujúca odpoveď by tentoraz nebola vhodná.
Napriek šteklivým úvahám a predstavám, ktoré jeho čakanie sprevádzali, mal pred stretnutím trému. Či skôr nový pocit nezvyku z priamej komunikácie, ktorá sa medzi nimi mala odohrať. K ich opätovnému stretnutiu malo prísť nečakane a po tak dlhej dobe ... Ktovie prečo ho zrazu navrhla, keď už niekoľko rokov jeho obdobné návrhy odmietala.
Napriek šteklivým úvahám a predstavám, ktoré jeho čakanie sprevádzali, mal pred stretnutím trému. Či skôr nový pocit nezvyku z priamej komunikácie, ktorá sa medzi nimi mala odohrať. K ich opätovnému stretnutiu malo prísť nečakane a po tak dlhej dobe ... Ktovie prečo ho zrazu navrhla, keď už niekoľko rokov jeho obdobné návrhy odmietala.
Ticho a prázdno nábrežia, kam vyšli z hlučného nákupného centra, ich vyzývali konečne začať dôvernejší rozhovor. Tréma ho však neopustila ani na čerstvom vzduchu. Stále nevedel ako začať a otázka „Čo máš ešte nové ?” mu prišla v tejto chvíli banálna a priam až nevhodná.
„Čo máš ešte nové ?” spýtala sa ona. Ženská zvedavosť sa nedala uspokojiť krátkymi e-mailovými správami.
„No... že ťa konečne znovu vidím. Naživo,” zakontroval a vzápätí by sa bol za tú odpoveď prefackal. No vyhýbavé, nič nevraviace alebo drsno pravdivé odpovede boli pre neho typické. Dnes ale ich stretnutie bolo pre neho naozaj to podstatné, čo vnímal.
Mlčky teda zišli až k brehu rieky. Zastali a tak si ju dlhšie mohol poobzerať na dennom svetle. Ani sa nezmenila, odkedy ju naposledy videl.
"Chcem zomrieť mladá a krásna..." žartovala raz v jednej pošte pred pár rokmi. Cynickú odpoveď "...tak to by si sa mala poponáhľať ..." jej samozrejme nenapísal. Nielen z akéhosi taktu, či priateľstva. Nebola by pravdivá. Ani dnes, keď bolo stále vidno ako vyzerala v mladosti, no zároveň sa už dalo i vytušiť, ako by mohla vyzerať o pár rokov. Stále si však smela dovoliť dať na seba vyzývavo priliehavé oblečenie.
Akoby čítala jeho úvahy, teatrálne zapózovala. Nohu vyložila na kameň vytŕčajúci z vody a postavila sa presne tak, ako na fotkách, čo dávala občas na web. Robila si ich doma sama, cez zrkadlo, oblečená v iba spodnom erotickom bielizni, občas i bez nej, no vždy s rafinovane zakrytou tvárou.
Rukou si podvedome napravila dlhšie tmavé vlasy. Ktovie či vôbec vníma, čo mám na sebe oblečené dnes pomyslela si. Tigrovaný vzor trička prezrádzajúci dušu šelmy. Určite si ma predstavuje bez neho, cítila ako ju vyzlieka očami. Šelmu zmeravenú v pohľade obete... Pobavila sa na slovnej hračke.
Pozorovala ako pomaly presúval svoj zrak späť. Oddola nahor. Keby mala oblečené šaty, chápala by. Má ale nohavice, tak prečo pohľadom ide ...? Ale nakoniec, jeho vec.
A ktovie čo by jej na tele vytvorili jeho oči, keby boli ... Čím ? Napríklad štetcom? Predstavila si, ako ťahá farebnú stopu po obryse jej tela. Alebo by tie oči boli čiernym perom ? Kresliacim povedzme dve špirály labyrintov zrodených v bradavkách jej pŕs. Takéto divné predstavy jej totiž občas napísal. To ich vystihovalo. Dva navzájom sa obchádzajúce, nikde a nikdy sa nespájajúce labyrinty. Neúprosné čiernobiele vyjadrenie skutočnosti, v ktorej boli obaja stratení jeden pre druhého.
Sama by sa nevedela rozhodnúť. Vedela, že by ju rád kreslil, maľoval a preto ju napadol štetec a pero. No vedela aj, že kresliť a maľovať on nevie. Veď práve ... Občas túžime robiť čo nevieme alebo nesmieme.
Pohľad zastavil na jej tvári už pri ústach. Vyššie nešiel. Vedel že jej oči boli oknom, ktoré mu ona neotvorí. Upokojovalo ho iba, že nielen tam, okrem manžela, nevpustila už nikoho. A do očí možno už ani toho.
Konečne objavila, čím by jeho pohľad mal byť ... Vášnivým dlátom iskriaco rozbíjajúcim škrupinu predsudkov, konvencií a pravidiel nabalenú životom.
Takúto predstavu mi ale nikdy nenapísal, pomyslela si sklamane.
Pocit túžby zahodenia tej škrupiny ju zbavil zamyslenia. Vykročila popri rieke a prebrala zo snenia i jeho.
„Hodil by sa ti klobúk,” prehovoril, keď ju dobehol. „Veľký, elegantný ... taký predvojnový,” upresňoval. „Bola by si v ňom na výletnej lodi. Len neviem ešte jeho farbu. Čo sa hodí k modrej oblohe, čiernej kotve a oranžovému záchrannému kolesu ? A k zelenému brehu s kopcami, možno aj s hradom. Teraz je celkom pekný, opravený.”
„Sviniar," povedala dostatočne nahlas, aby počul, „vidím do tvojej skazenej čiernej duše, viem čo si predstavoval. Že vraj klobúk... a dokonca aj hrad !”
Zasmial sa. Vetu o pohľade do jeho skazenej čiernej duše mu občas písala po jeho vyhýbavo slušných komentároch na jej jemne šteklivé fotky. Aj s oslovením sviniara.
„Vravel som ale pritom niečo o oblečení ?” Toto mu verila viac. Predstava, ako ju na obraze vidí na lodi nahú iba v klobúku, sa jej zdala dôveryhodnejšia. A zábavnejšia. Začínala si ju vytvárať i ona.
„Nechaj sa inšpirovať, aha ...” ukázala rukou na výletnú loď ticho k nim plávajúcu po prúde rieky. Nie každá zakotvila cez obed v meste. Jej pasažieri využili pekné letné počasie a vybrali sa na palubu, aby sa na jeho panorámu a nábrežie nerušene pozreli. Niektorí aj zakývali, keď sa im začali stretávať pohľady.
„Moc moderná,” nesúhlasne odvetil. Jeho predstava patrila obrazu starého výletného parníka s veselými farbami. S čiernym komínom a pestrými trojuholníkovými vlajočkami. A papierovými lampiónmi čakajúcimi v trpezlivom pohojdávaní na západ slnka. Ten klobúk sa mu hodil iba do takého sveta. Plného farieb dňa i noci a tónov hudby. Plávajúceho dolu Dunajom. Žiadne monotónne, nudné a chladné techno s laserovou šou...
Bezstarostná spontánnosť škriekajúcich čajok nad vodou a plavby lode unášanej prúdom rieky sa po chvíli preniesli do jej nálady.
„Zakývajme aj my im,” navrhla a nečakajúc na odpoveď, začala mávať oboma rukami. Ako pravý lodník, len bez vlajočiek v dlaniach.
Nevšímal si ju, opäť sa venoval svojim predstavám. Hodilo by sa jej i krátke pruhované námornícke tričko, prišlo mu na um a začal si ho pridávať do svojho obrazu. Ona zatiaľ stále vášnivo mávala a dokonca aj zakričala vodácky pozdrav : „Ahoooooj !” Bolo to také bláznivé a oslobodzujúce... Vyčítavo sa preto občas nakrátko pozrela i na neho. Prečo sa nepridáva ? No on len tak ledabolo nadvihol ruku. Dorábal v duchu jej obraz a ruka mu pritom zmeravela v pohybe. Dlho váhal, no nakoniec začal dokončovať detaily očí ... Teraz by už vedel ako vystihnúť jemnými nepatrnými dotykmi štetca ich hĺbku...
Loď už plávala popri nich a tak jasne spozorovala zmenené správanie niektorých osôb na palube. Prestali kývať na pozdrav, očividne krútili hlavami a ťukali sa po čele. Zarazilo ju to. Čo sa deje ? Nechápavo pozrela okolo seba a následne i na neho.
„Ty blbec !” vykríkla. Potom sa nahlas rozosmiala. „Veď to fakt vyzerá, ako keby si hajloval !”
Prekvapene precitol a spustil ruku dole.
„Nejakí Nemci sa mohli uraziť. To si mal radšej ukázať prostredný prst, tomu by sa možno iba zasmiali.”
Namrzene a prehnaným mávaním aspoň chvíľu naprával svoje fópa.
„No a čo ... možno sú tam prevažne iba Rakúšania. A nevieš, možno o pár rokov sa budeme obhajovať, že veď my sme už v tomto roku ...” zľahčoval svoje gesto. No myšlienka, že nielen jeho snenie, ale aj doba farebných parníkov skončila práve takýmto pozdravom jedného nepochopeného maliara, sa mu ešte dlho pripomínala.
„Nestraš,” odpovedala po krátkom tichu rezignovane a pozrela na hodinky. Pobrala sa späť k nákupnému centru.
Dnes si ale asi nechcela kaziť náladu, lebo po chvíli sa nad niečím zasmiala. Sama pre seba. „Aha, na čo som si tými Rakúšanmi spomenula, skoro som ti zabudla ukázať.” Vytiahla mobil, chvíľu doň ťukala a potom mu ho strčila pred oči. „To som dostala včera, prečítaj si, aspoň ti to nemusím preposielať.”
„Ahoj xyfrfx, volat sa Helmut a ja byvat vo Wieden. Mne moc pacit sa tvoja fotky v tvoja galeria. Ja chciet stretnut a chciet noc teba v hotel. Ja platit dobre. Ty napisat mne kedy.”
„Kokot,” uľavil si spontánne a úprimne. „Už si mu odpísala?” Mala predsa jasne v profile napísané, že žiadne služby neponúkala a ani nikoho nehľadala.
„Ešte nie. Možno mu ale niečo napíšem. Niečo, že nein, danke. Samozrejme, že nein, danke, veď ma poznáš, že nič také ...”
„To je moc slušné ... Nie, to nepíš,” nesúhlasne pokrútil hlavou a premýšľal. „Vieš čo mu odpíš ?”
„Čo ?”
„Milý Helmut ! Stop. Strašne túžim po tvojich spermiách. Stop. Pošli mi ich dolu Dunajom !!!”
Rozrehotali sa obaja. „Chvalabohu, že som ti to neukázala pri káve,” uľahčene komentovala, keď sa ako tak ukľudnili. „Kam preboha chodíš na takéto nápady ?”
„Mal som spolužiaka na výške, Bélu. A boli sme obaja platonicky zamilovaní do jednej zo Štúrova,” povedal a zahľadel sa na vodu.
„No a ?” spýtala sa nechápavo, aj keď už začínala niečo tušiť.
„Nič. Súťažili sme, kto jej pošle viac pozdravov. Dolu Dunajom...”
„Neverím...”
„Dnes by som už asi nevyhral...” povzdychol.
„Neverím ti...” smiala sa a krútila hlavou. „Neverím...”
Odmlčal sa a pozeral na miznúcu loď. Nevidela, ako sa uškŕňal.
„Samozrejme, že si vymýšľam,” nevydržal nakoniec. „Veď za socíku, by to ani ... Bola to len raz taká téma pri pive, rehotali sme sa na tom celý večer. Nazvali sme to Malebná cesta dolu Dunajom ... len sme Bélovi museli vyjasniť, že "prečoo cessta a nem plauba ...", že to bola obmena názvu jednej knihy ... Malebná cesta dolu Váhom. Ani sme nevedeli, kto ju napísal, len jej názov vtedy prišiel niekomu na um.”
Trochu sa týmto rozumovým komentárom konečne ukľudnili. Chodník sa zahusťoval okoloidúcimi a oni sa blížili ku vchodovým dverám. Pozrela na hodinky. „Už budem musieť ...”
„A vlastne, ktovie prečo sa naozaj utopil ten Schelinger ...” nedal on ešte stále pokoj svojmu námetu.
„Moc už konšpiruješ. Idem, naozaj ...”
Pobozkali sa na líca, letmo priateľsky, tak ako aj pri privítaní. Kývli si ešte na pozdrav a potom iba posmutnelo pozeral ako odchádza. No aj odzadu videl, ako jej telo začal mykať tlmený smiech od nejakej predstavy.
Zrazu sa otočila : „Dúfam, že ten Béla, že ... že to nebol ten, veď vieš, ten čo je teraz ...”
„Nieee, on je iný ročník ako ja ...”
Uspokojená, ale možno i sklamaná odpoveďou, ešte raz zamávala a vošla do vchodu.
„Ale predstaviť si ho tam na brehu móóžeš,” zakričal narýchlo. Snáď ho počula skôr, ako zmizla vo dverách.
Veď aj dnešné poobedie treba ukončiť nejakou srandou, povzdychol si a pobral sa späť k nábrežiu.
Výletná loď zmizla v diaľke a rieka sa opäť osamotená pokľudne vlnila rovnako ako vtedy, keď na ňu pozerali z okna kaviarne.
... Keď odpila prvý dúšok kávy, naklonila sa k nemu a po chvíli váhania potichu povedala : "Asi sa mi to splní ..."
"Čo ? "
"Že zomriem mladá a krásna ... ale viac sa nepýtaj, dnes na to už nechcem myslieť ..."
Komentáře (0)
Doporučit
TiskKomentáře
Ještě nikdo nekomentoval.
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.