Vezmeš ma..? (..až za polárnu žiaru)

Vezmeš ma..? (..až za polárnu žiaru)

Anotace: Občas proste treba popolievať kvety. Aj keď už majú opadané všetky listy. Včera.

.
.
Začnem slovami. Poskladám ich do riadkov a nazvem ich básňou. Pod ne napíšem ďalšie slová. Poskladám ich do viet a nazvem ich poviedkou. A skončím niekde pri štvorhviezde Epsilon Lyrae v súhvezdí Lýra, unavená a vyčerpaná, nevyspytateľne šťastná, ale spokojná. Sama? Alebo spolu?
A presne tak isto ako aj včera.
.
.
JEN LŽI?

Podzimní mlhavé
Rána
Listí
Odevzdáním
Vonící
Potoky
Rozpadlého
Dříví
Ozvěny
Zbloudilých pobledlých
Duší
A nebe
Plné
Zoufalého
Bzučení
Rozespalých
Včel

Dnešku již bylo dost
Ať přijde (zase) zítra

Spolu
S další nezodpovězenou
Otázkou

Lidi
Kde to (ksakru)
Vlastně žijeme?
.
.
A potom som už zabudla. Pre istotu. Otvorila oči, aby sa nadýchli nových predsavzatí. Nových predstáv o svete pod mojimi nohami. Ale ty.. Ty už si s nimi nemal nič spoločné, vtedy. Ty nie.. On, on áno.
Teraz by som poprosila minútu ticha za všetky moje bezsenné noci. Odpočívajte v pokoji. Česť porazeným v nespravodlivom boji rozumu s citmi. Vlastne s jedným citom.
Zbohom. Treba privítať nové svitanie.
.
.
// „Ahoj, máš doma brata? Aha, ešte neprišiel, tak dobre. Čo? Nie, nie, nemusíš mu nič odkazovať, ja.. ja sa stavím, neskôr. Alebo, no, alebo mu pôjdem oproti. Tak dobre, maj sa. Aj tebe pekný deň.“
Zapadajúce slnko maľovalo na oblohe expresionistické krivky blížiaceho sa večera. Tieň za mojím chrbtom sa strácal v šere a ozveny krokov lístím znásobovali ponurú atmosféru prázdnej ulice.
Konečne som sa rozhodla. Aspoň v jednej, jedinej veci.
Anika ticho zaskučala. Skoro som úplne zabudla, že som ju vzala so sebou, chúďa malé, stojac uprostred dreveného mosta sa necítila asi veľmi príjemne. Už ako šteňa nemala rada vodu. Na breh rieky, jazera či rybníka sme ju za nič na svete nevedeli dostať. Preto s nami na rodinné výlety k vode nechodila.
„Už ideme, hneď.“
Zohla som sa, aby som pozbierala pár popadaných gaštanov. Strčila som ich do vrecka bundy, pre synovca. Keď prídem domov, postavím mu z nich žirafu.
Z dvora od naproti sa ozvalo priateľské brechnutie na pozdrav. Anika nastražila uši a vyplazila jazyk. Potom svoje rozumné tmavé oči obrátila na mňa.
„Nie, dnes nie. Sľubujem, že zajtra sa zastavíme. Času na hranie budete mať ešte dosť.“
To jej však nestačilo, stále otŕčala ňufák mojím smerom a nehýbala sa.
„Áno, spolu.“
To druhé slovíčko ju upokojilo. Spokojne sa olizla a rozbehla sa popri obrubníku k píle. Akoby chápala význam toho slova a vedela, čo všetko pre mňa znamená. A kam tak veľmi túžim ísť, koho tak veľmi túžim vidieť.
Rozbehla som sa spolu s ňou. Obloha tmavla a dvíhal sa ostrý, studený vietor. V noci bude pršať a do rána stratia orechy všetky listy. Keď tráva vyschne, budem mať prácu – hrabanie.
A potom sa všetky pozostatky jesene spália.
Príde.. zima.
„Ahoj. Ja.. máš už na večer niečo? Nie?“
Úsmev.
„Pôjdeme si niekam sadnúť? ..nie?“
Mierne sklamanie.
„Chceš sa radšej prejsť?“
Úsmev.
„Ale áno, jasné, že sa mi tvoj nápad páči. Iste, do desiatej budeme musieť byť späť. Nevadí. A kam? Chceš to nechať na mne? Nie, nie, Aniku odvediem domov. Nemá rada výlety. Prezlečieš sa? Tak ťa počkám. Na námestí, dobre. Nemusíš nič nosiť, vezmem niečo na zahryznutie. Niečo malé. Tak dobre. Uvidíme sa..“
Zmizol za rohom. Ale vráti sa, za chvíľu. Príde.
Jedno jediné, malé rozhodnutie. A koľko radosti! To stačí na prežitie aj do konca života. A aj na prechádzku až k polárnej žiare..

Ležali sme na najvyššom mieste nášho malého sveta. Kúsok od trávy a blízko k oblohe.
„Raz by som chcela zabudnúť na to, čo ma drží pri zemi a proste len tak, vzlietnuť. Presne.. aha, pozri, presne tam.. K tej malej hviezde. Prečo? Je mi sympatická. Nenápadná, skrytá v žiare ostatných veľkých okolo nej, no predsa tam je. Ako ja. Ja som tiež tu. Malá, nevýrazná. Ale zatiaľ ešte svietim, kým mám pre koho. Myslíš? Že mám svietiť pre seba? Ja neviem.. Krajšie je svietiť pre niekoho, vedieť, že som potrebná. Nie len tak do počtu, len tak pre nič za nič.
Prečo to vravíš? Ja chcem byť šťastná, naozaj chcem, len.. Ty?“
Hviezdy párkrát zablikali, a potom zhasli. Nastala večnosť chvíľkového zatmenia a ja som sa prepadla do sveta za racionálnymi myšlienkami. Neexistovali otázky, žiadne vysvetľovania, nepadlo jediné prečo. A najkrajšie na tom bolo to, že život nechcel, aby sa to skončilo.
Ukradli sme si šťastie.
Presne tak isto ako včera.
A pochopili, že nabudúce existuje, ak chceme. Obaja, spolu. Len musíme chcieť.
Niekde za našimi spoločnými snami v tej chvíli zakryli mesiac mraky a spustil sa drobný dážď.
A ja som o dva dni na to pohrabala všetko lístie, z orecha za domom.
Skončila ďalšia z pochmúrnych jesení. Hmlu vystriedal mráz, a potom.. prišlo leto. //
.
.
Včera. Aj keď už boli opadané všetky listy, rozhodla som sa. Aspoň pre tú jednu, jedinú vec. Popolievala som kvety.

Do rána zakvitli.
.
.
„Lidi, kde to, ksakru, vlastně žijeme?“
..na svete plnom zázračných chvíľ, ktoré (keď ich pekne poprosíte), vás vezmú až za polárnu žiaru..
.
.

(PS.: Ono to možno ani nie je poviedka. Možno sa zdá, že vložená česká báseň s celým textom nijako nesúvisí. Sú to len moje myšlienky, tak nejak nahádzané cez seba. Potrebovala som ich proste napísať, všetky naraz.. a aby som nezabudla, tak aj popolievať kvety ;) )
Autor lennerka, 14.11.2008
Přečteno 283x
Tipy 9
Poslední tipující: enigman, Actafool, její alter ego, Bíša, blue
ikonkaKomentáře (2)
ikonkaKomentujících (2)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

taktéž myslím že to je krásné, plné lidství a vystihující lidské touhy, sny, atd.

píšeš pěkně :)

14.11.2008 16:43:00 | blue

Krásně popsaný smysl života na zemi...

14.11.2008 16:00:00 | Bíša

© 2004 - 2023 liter.cz v1.5.1 ⋅ Facebook, Twitter ⋅ Nastavení soukromí