Naša parta - Nová hra (1.)

Anotace: rozhodla som sa napísať nejaké tie poviedky zo života čo sa skutočne stali. toto je prvá z nich. preto úvod bude možno nudnejší, keďže som sa pokúsila uviesť vás do obrazu o koho vlastne ide :)

Neviem ako to je u vás s medziľudskými a hlavne tými susedskými vzťahmi, ale čo sa našich vzťahoch týka je to úplne bláznivé a super. Život na dedine sa mnohým zdá taký nejaký, že nudný. Ja zatiaľ tú nudu akosi nie a nie nájsť. Stále sa čosi deje a čo je to sedieť na zadku poznám raz za čas a aj to neskoro v noci keď sa nedarí spať. To je aj dnešný prípad.
Ale prejdem konečne aj k veci. Pre doplnenie informácií máme doma taký malý bermudský trojuholník. Tri domy v ktorých sa veľmi radi strácame. Myslím tým tá naša neveľká, ale za to o to počuteľnejšia partička šiestich ľudí (šiesti sme stabilne ale labilne je nás aj o pár kusov viac). Tvoríme si tu taký ten náš trojuholníček a vidíme si takpovediac do kuchýň.
Ako to už u nás býva na dospelosť si nie a nie zvyknúť. Predsa len to detstvo je o niečo menej zložité, pestré a hlavne plné hier. Takže všetci spolu sa pekne krásne držíme kréda: Keď ma nik nevidí mám desať a keď vidí pokúšam sa to dávať najavo menej. No ono sa to kedy- tedy nepodarí , ale nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť aj horšie. Takže veselých príhod máme aj na rozdávanie. Náš vek (ten čo by sme chceli) krásne potvrdzuje príhoda z minulých Vianoc. Bolo to asi takto:
*
*
*
24.december 2007, 22:00 miestneho času, zvoní mobil..
-„Česť! Zober brata pod pazuchu a spevom poprosím. Frankovka modrá, môže byť?“
-„Daj nám minútu. Idem ho odtrhnúť od tetky-telky“
Sused sa v telefóne len zasmial a zložil. Brata odtrhnúť od televízora žiadny problém nebol a tak sme sa už zakrátko brodili neexistujúcim snehom cez ulicu o dom ďalej.
Pred barakom sme stretli ďalších spolupáchateľov a tak všetci svorne sme sa pri vstupe do domu pokúšali spievať: Vánoce, Vánoce přichádzejí, spívejme přátelé...pes zaliezol ako prvý...
Naše trápenie ukončil pán domu s fľašou vína v ruke a hlasným protestom na náš ešte hlasnejší spev.
-„Nabudúce nespravím tú chybu aby som vyžadoval od vás koledovanie lebo ja si koledujem o narušenie sluchu.“
To sme sa už pekne usádzali do obývačky k vianočnému stromčeku a zapáleným sviečkam. Vianočná idylka ako má byť.
Po preskúmaní kto čo naježil od Ježiška (samozrejme aj s názorným ukázaním najčastejšie spodného prádla) sme sa zhodli, že Ježiško je každý rok bez fantázie a cinkli sme si na tento poznatok pohárom červenej tekutiny.
-„Ha! Ale naša dcéra predsa len dostala niečo s čím budeme nesmierne spokojný aj my.“ ozvala sa suseda a potichu sa zakrádala k svojej dvanásť ročnej dcére do izby. O necelú minútu z nej vyšla s malou škatuľkou a všetci sme boli zvedavý čo to asi je.
Twister! Zbohom zdravý rozum! Viete si predstaviť šiestich dospelých ľudí (kde jedine ja mám najbližšie k detskému veku lebo si ešte matne spomínam na prvú návštevu WC a ostatný už dávnejšie prekročili aj Kristove roky) ako im svietia očičká (nie od vína, aj keď možno aj to zohralo svoju malú časť úlohy) pri rozbaľovaní bielej pogumovanej plachty s farebnými škvrnami a na tvárach majú výraz detskej blaženosti??? Nie? Škoda, že nebol foťák, tá chvíľa stála za zaznamenanie.
-„Maja potoč si kolieskom nech vieš kam máš dať labku“ aa tak som točila...
-„Ľavá ruka na zelenú, Sysa ideš“
Nasledujúcich pár minút sa ozývalo len: „Pravá noha na modrú“, „Ľavá noha na žltú“, „Pravá ruka na červenú, modrú, žltú....“ a tak ďalej. Samozrejme náš smiech musel počuť aj sused o tri domy ďalej.
Vo chvíli najlepšej zábavy, keď už skoro každý z nás mal problém so stabilitou sa otvorili dvere na obývačke a zjavila sa v nich značne rozospatá majiteľka hry.
-„Ts, puberťáci...“ prehodila, zavrela dvere a odišla...
No nasledujúce ráno keď som sa pokúšala zodvihnúť z postele bez bolestného au som si ako puberťáčka nepripadala. Na niektoré hry by mali dávať varovanie: Dospelým zdraviu škodlivé.