Cesta na tron - 4.kapitola

Anotace: pokračovanie :D

Sbírka: Cesta na tron

4. kapitola

,,Musíme počkať, Niad ju chce až po prebudení." ukončil debatu Coorain. Spolu s ďalšími, jedenástimi upírmi stáli v Minarovom dome. Dvere do pivnice boli otvorené a oni načúvali zvukom. Coorain zišiel schodmi do pivnice a ukryl sa za veľký kameň. Minar spieval pieseň prebudenia a podával misku s krvou ostatným prítomným. Prerezali si dýkou dlaň a nechali pár kvapiek spadnúť dnu. Napokon ju položil na oltár a hodil do nej niekoľko sušených bylín. Červená farba krvi sa zmenila na čiernu. Coorain nemal ani poňatia o tom, aké bylinky Minar použil. Skôr ako ho stihli zasvätiť do prebudenia stal sa z neho upír. Odporné večne smädné monštrum. Nemohol zabudnúť na dni ktoré prežil v bolestiach, teraz si už však nedokázal spomenúť čo bolelo viac, či pocit že sa mení na obludu alebo fyzické zmeny ktoré prekonávalo jeho telo. Odvtedy je v neustálom spojení so svojím stvoriteľom, Niad môže počuť jeho myšlienky a dokáže ich aj ovplyvňovať. Coorain musel veľa krát plniť jeho príkazy aj keď s nimi nesúhlasil. Medzi jeden z nich patrilo aj vyvraždenie dediny v ktorej vyrastal. Jediný kto prežil tie krvavé jatky bol Minar, novorodený upír jednoducho nedokázal zabiť svojho jediného brata, svoju jedinú rodinu.
Minar si do krvi namočil prst a potrel Loorei pery. Coorain si to síce nechcel priznať ale bol rád že jeho brat je v poriadku. Pätnásť rokov o ňom nemal takmer žiadne správy. Pred týždňom sa však jeden elf rozhodol že Hnutie odporu zradí. Stačilo mu ponúknuť miesto generála a vyzradil úplne všetko. Všetky miesta kde malo Hnutie odporu základne, mená všetkých spojencov a samozrejme čas kedy sa uskutoční prebudenie. Niad sa rozhodol že musí Hnutie rozdrviť raz a navždy. Na všetky skrýše zaútočia Jazdci tmy naraz. Zostávalo už len pár minút a ozvú sa zvuky bojov, všetky dediny Hnutia odporu zmiznú v prachu. Ľudia zabudnú na mená vodcov a rebelov. Coorainovy prišlo odporné že elf dokázal pre takú hlúposť ako je miesto generála zradiť všetkých svojich priateľov a rodinu.
,,Krv ifritov je vraj najchutnejšia." zašepkala upírka ktorá sa nebadane ukryla vedľa Cooraina. V červených očiach sa jej leskla túžba ochutnať ich krv. Dievča sa prebralo, jedna z elfiek pred ňu postavila zrkadlo v zlatom ráme. Upír si pripravili kuše, čakali na povel. Coorain zdvihol ruku a po chvíľke ju prudko zložil. Niekoľko postáv padlo k zemi. Upíry sa vyrútili zo svojich úkrytov a zabíjali. Vzduchom sa šíril pach čerstvej krvi. Minar ukryl Looreu za oltárom a sám sa vrhol do boja. Väčšina elfov a ľudí už bolo po smrti, ich telá ležali na dlážke. Krv sa miešala s prachom. Minar stál pri oltári a odrážal útoky upírov. Z rúk mu šľahali ohnivé plamene. Blížili sa k upírov a spálili všetko čo im prišlo do cesty. Pivnicu zahalil hustý dym, vzduchom sa šíril pach spáleného mäsa. Coorain sa rozbehol smerom ku Minarovy. Horúce plamene sa zahryzli do jeho líca, zasyčal od bolesti. Elfovia, ktorý ešte stále žili zúrivo útočili na krvilačných upírov. Niektorý vytasili dýky a snažili sa zachrániť aspoň vlastný život. Ifrit im pritom neúnavne pomáhal. Loorea sedela za kamenným oltárom a triasla sa od strachu. Výkriky umierajúcich sa doniesli aj do jej uší a vyvolávali v nej paniku. Zároveň však cítila ako jej do žíl neúnavne vstupuje nová a nová energia. Energia ktorej zdroj bol nevyčerpateľný.
,,No tak Coorain, nebuď zbabelec, ukáž sa" vykríkol Minar. Pohľadom prechádzal po pivnici a hľadal Cooraina. Čím viac ohňa vytvoril tým sa cítil silnejšie, toto isté musela cítiť aj Loorea. Minar si bol istý že sa bojí no nemohol jej ísť pomôcť, musel sa postarať o upírov. Ak nechcel stratiť kontrolu nad svojim telom nesmel sa nechať unášať svojimi pocitmi. Sústreď sa, pomyslel si. Svoju sebakontrolu trénoval niekoľko desaťročí no nebol si istý či to dokáže aj počas skutočného boja. Kontrala emócií bola ťažšia než sa zdala byť. Po čele mu tiahli kropaje potu. Oheň bol síce súčasť jeho bytia no ovládanie cudzieho ohňa ho stálo nemálo energie. Konečne zazrel Coorainovu tvár, nenápadne sa blížil k oltáru. Keď si všimol Minarov uprený pohľad rozbehol sa a zrazil ho k zemi. Len o vlások sa vyhol horúcemu plameňu ktorý vyšľahol z Minarovej ruky. Netrvalo dlho a už boli obaja na nohách. Ani jeden z nich nechcel zabiť toho druhého. Veď nakoniec, boli bratia na tom sa nič nezmenilo. Bojovali dlhé minúty ale ani jeden z nich nepoužil svoje najväčšie tromfy. Minar bojoval dlhým lesklým mečom ktorý mával zvyčajne pripnutý na opasku a dokonca ani nepomyslel na to že by mohol použiť oheň. Coorain sa obratne vyhýbal jeho útokom a vracal ich úzkym ale dostatočne pevným mečom. Súboj bol spočiatku vyrovnaný, no postupne Minarovy dochádzali sily. Bol unavený s používania ohňa a taktiež na rozdiel od upírov Minar únavu pociťoval. Meč mu oťažieval v ruke a zdalo sa že mu každú chvíľu vypadne. Viečka mu padali, pohľad mal zastretý. Coorain sa mečom oháňal stále neuveriteľné rýchlo a jeho útoky mali neskutočnú silu. Čím viac sa ponáral do boja, tým viac ovládal jeho vedomie Niad. Upír cítil ako krutý kráľ ovláda každý jeho pohyb, každý nádych i výdych. Chcel sa vzoprieť, bojovať o svoje telo no jeho odpor bol márny. Už neovládal pohyby meča, stal sa z neho len tichý pozorovateľ. Minar dýchal rýchlo, prerýnavo. Nedokázal si ďalej udržať Cooraina od tela. Na pár sekúnd sa prestal sústrediť a čepeľ Coorainovho meča sa mu zaryla do pravého ramena. Z rany sa valila krv. Vďaka opojnej vôni krvi sa Coorainovy opäť podarilo získať kontrolu nad svojim telom. Bleskurýchlo udrel Minara rukoväťou svojho meča po hlave. Ifritovo telo sa znieslo k zemi. Upír rýchlymi krokmi prešiel za oltár.
Loorea neveriacky pozerala na čiernovlasého upíra. Nikdy v živote nevidela niekoho, takého dokonalého ako bol on. Hoci mal pravú líce plné škaredých jaziev. Nemohla si pomôcť, bez pohnutia hľadela do jeho dokonalej tváre už kým ju Coorain neomráčil a ona upadla do hlbokého spánku.