V moldavskej stepi 8.

Anotace: Monika

Dvor bol priestranný, sčasti zatienený baldachýnom dozrievajúceho hrozna. Prekrytý gánok na priedomí zacláňal ručne vyrezávané okná v starom štýle a medzi podpornými hranolovitými stĺpikmi viseli vzájomne previazalé elipsy cibúľ. V letnej kuchyni hneď oproti domu horel v piecke oheň a gazdiná prekryla kysnúce cesto vo veľkej, z jedného kusa dreva vydlabanej mise. Zboku bolo na nej vidno reliéf dobytčej hlavy omúčenej bielym popraškom.
- Sarutari si salutarii! Pozdravilo asi šesť – sedemročné dievčatko od susedov, ktoré práve vošlo. Bolo to už na prvý pohľad dieťa stepi. Uprelo skúmavo na prítomných svoje výrazné nebeské oči spod blonďavých vlasov, spletených do krátkeho vrkôčika. Múdre čielko mala nápadne opálené od slnka a na uškách jej visela iba jedna náušnica.
- Nestratila som u vás včera… Nestihla dopovedať, lebo pribehla Veronika a podávala jej bez slova stratený šperk.
- Á, multumesc mult. Am crezut… Nedokončila, lebo kamarátka ju vzala za ruku a ťahala smerom ku mne.
- Žok ho pohrýzol do nohy. Povedala polohlasne a ukázala prstom.
- Som Monika. Predstavila sa a mierne uklonila, jemne pritom pokrčiac nohy v kolenách.
- To je moja kamoška, chodí k nám kedy chce, lebo sa chce stále hrať. Povedala jednou vetou celú pravdu o nej Veronika.
Pochopil som, že naráža na vekový rozdiel medzi nimi dvomi.
- Keď sa spolu nehráme, chodím za dom zbierať chrobáčiky. Vyznala sa zo svojej lásky k prírode Monika.
- Všetko, čo sa hýbe berie doruky. Vôbec sa nebojí, že ju to uštipne. A to sa stáva veru zriedkavo, lebo ona to s hmyzom vie. Vychrlila na jeden dych Veronika.
- Deti, dajte pokoj ujovi a choďte sa hrať. Pokynula im gazdiná. Práve sa dala prelievať med z dreveného súdka do menších sklenených pohárov s uzáverom. Jej dcéra iba vyvrátila oči a zjavne neochotne poslúchla.
Hra trvala ani nie desať minút a väčšie dievča bolo zase naspäť pri mne:
- Náš pes sa volá Joc. Znamená to tanec. Vysvetlila známy význam slova. Joc začul svoje meno a bol by sa rozbehol k nej, nebyť tam mojej neželanej prítomnosti. Iba zodvihol uši do pozoru a vytrvalo krútil chvostom.
- Povedz, že ti je to ľúto. No, poď už sem, ty neslucha! Čupla si k zemi a natiahla ruky proti nemu. Keď sa nehýbal, podišla bližšie a podňala ho do vzduchu. Zadné labky z neho smiešne viseli a takto hompáľajúc s ním vo výške pliec priniesla ani nie šteňa, lež hodný podrastok bližšie a vyložila na lavicu, kde sme sedeli. Monika bez slova sledovala každý jej pohyb.
- Psi nevedia rozprávať! Ozvala sa odrazu Monika a vyčítavo pozrela na kamarátku.
- Keď ja viem zabrechať, aha, hav! hav, tak psi sa môžu naučiť rozprávať. Dôvodila Veronika a s očividným bonusom dodala:
- A moja spolužiačka má hovoriaceho papagája. Vie sa nielen pozdraviť, ale aj rozpráva rozprávky.
-Rozprávky? To môže papagáj dokázať ľahko. Ale nevie určite hovoriť odzadu dopredu, aha, tak ako ja: Vieš, čo je napríklad avodlom?
Veronika kývla len rukou a poznamenala:
- Títo prváci sa nezdajú. To každý predsa vie, že Moldova. Nevieš si vymyslieť niečo dlhšie, alebo celú vetu? Ja by som ti mohla povedať aj celú rozprávku o kozliatkach odzadu dopredu… Vyrukovala s tromfom Veronika.
- To by vôbec nebolo zaujímavé, adrenalín na začiatku a nuda na konci rozprávky. Nedala sa Monika. Evidentne sa medzi obidvomi rozpútal boj o akési pomyselné babské teritórium. Pes to ihneď vycítil a pustil sa brechať. Gazdiná vyšla z kuchynky a okríkla ich:
- Máte asi málo roboty, však? Tu máte toto a môžete to aj zomlieť. Postavila pred nich kôš so šúlkami kukurice. Do toho sa ozvali poludňajšie údery hodín.
- Mami, môžeme sa najprv pohrať? Nechcelo sa dcére do práce.
- Tak teda vezmite Žoka na prechádzku. Odnesiete tatovi obed. Súhlasila a vyprevadila nás všetkých, lebo keď som si vyložil batoh na chrbát, obe dievčatá mi dali do ruky vodítko a postavili sa vedľa sprava i zľava.
Pozdravil som na rozlúčku, vyšli sme na ulicu a pes spokojne pobehoval pred nami, lebo akiste poznal trasu i cieľ našej cesty. Prešli sme okolo benzínovej čerpacej stanice na hlavnú výpadovku, kde opodiaľ vyrastal skelet nového supermarketu. Geodeti tu vymeriavali akúsi líniu so satelitným prijímačom na vysokej tyči a na vytýčených bodoch zatĺkali roxorové tyče, nastriekané krikľavou farbou na zeleno. Ich kolega z nových stanovísk vytyčoval podrobné lomové body a karbobrúskou robil krížiky do budúceho betónového parkoviska. Pán starosta študoval výkres so stavbyvedúcim a keď spozoroval našu skupinku, iba pokynul pracovníkom, aby si dali tiež prestávku a ruch na stavenisku prestal.
- Keď ich už mám tu, chcem ich poobede poslať za mesto. Tam sa začína Trajánov val, ktorý by mali preskúmať archeológovia, aby sme mohli vybudovať jeden zrekonštruovaný úsek a sprístupniť ho turistickému ruchu. Keď tam dáme občerstvenie s moldavskými špecialitami, ľudia zájdu si sem radi. Zahľadel sa dopredu, kde až po obzor tiahol sa impozantne navŕšený, 130 km dlhý pozostatok z čias Rímskej ríše.
- Postavíte aj vyhliadku? Opýtal som sa so záujmom a predstavil som si pritom modernú výškovú stavbu so špirálovito zatočeným výstupovým schodiskom.
- Požiadali sme cez cezhraničnú spoluprácu o príspevok, tak aspoň na architektonickú štúdiu. Vyložil svoje plány primarul satului.
- Vzniklo občianske združenie a dobrovoľnícki nadšenci sa činia teda naozaj účinne. Naša ekonómka sa netvári, že pokladňa je zázračná, no zázrakom je, že sa veci pohli vpred. Ľudia veľmi túžia, aby sa mesto zveľadilo. Povedal a otočil sa, hneď za tým dvíhajúc telefón, ktorý sa neprestával pripomínať, hoci aj v čase obedňajšej siesty.
- Aha! Uite ce am, vezi? Ukazovala mi Monika kovovomodrého sršňa, zovretého medzi drobným ukazovákom a palčekom.
Veronika zbadala zdesenie v mojich rozšírených očiach a pokojne ma uviedla na správnu mieru:
- Je to profesionálka. Nemusíš sa o ňu báť. Určite bude raz prírodovedkyňa. Presviedčala ma s prehľadom.
- Pozrel som sa na presný čas v mobile a podotkol na záver:
- Napíšem vám esemesku. Odnes toto mamine, že tatovi to už nestihnem dať, lebo je zase niekde preč. Podal som jej darček pre gazdinú za láskavé ubytovanie. Joc vycitil lúčenie a začal nepokojne skuvíňať.
- Nu plange! Neplač, veď vidíš, že my tiež neplačeme! Pokarhala psa a otočiac sa k Monike, povedala jej s vlhkými očami:
- Neboj, napíše nám sms.
Monika sa otočila ku mne a natiahla ruku, podávajúc mi sršňa. Venovala mi ho so slovami:
- Pusti ho niekde a najprv nech si tiež pocestuje…