V moldavskej stepi 18.

Anotace: Doina

Rieka Suceava, svetlomodrá ako akvamarín, vlieva sa do Siretu v plochej krajine so zopár pahorkami na vzdialenom západnom horizonte. V roku 2010 – roku to zvýšenej globálnej búrkovej aktivity, Siret náhle po rozsiahlych lejakoch vystúpil z brehov, zalial značné plochy kultúr v čase tesne pred žatvou a pomenil svoje doterajšie koryto k nepoznaniu.
Tak ako vždy, i dnes ráno je žltkastomútny, v príkrom kontraste oproti krištáľovo čistej, priehľadnej modrave svojho pravostranného prítoku. Práve to charakterizuje stepnú rieku, len občas napájanú prívalovou vodou, stečenou z eróziou poznačených, tiahlych terénnych útvarov, prírodnými živlami striedavo modelovaného moldavského plató.
Ak sa dakde step zachovala vo svojej pôvodnej, spanilej podobe, treba ju hľadať a s dávkou šťastia i nachádzať v sporadických zvyškoch, trebárs v širšom okolí neregulovaných úsekov riek a naopak, v ryhami poznačených, občasne odvodňovaných suchších planinách.
Opúšťam trávnatý ostrovček, priamo nad sútokom, kde som príjemne prespal celú noc, obkolesený zošikma špliechajúcimi vlnkami o breh, z obidvoch strán. Brodím sa bosý živým tokom osviežujúcej, chladivej vody k pravému nárazovému brehu, skosenému pod ostrým uhlom až k rieke. Nad šikmým nábehom stojí rad stromov a v ich tieni sa od skorého rána pasie trojo kráv. Sotva znateľný vánok rozmazáva ostré kontúry krajiny v povetrí, ktoré vdychovať oboma nozdrami možno spolu s jemne štipľavými závamni od blatistého mŕtveho ramena v nive, čo pripomína pach žabích tiel.
Na valúne sa mihla jašterica a okolo hlavy mi preletel roháč so vztýčenými hryzadlami ako parožím, ledva sa uhnúc nabok. Ovady sa ešte neprihlásili a hoviadka pokojne konzumovali nízku zarosenú, šťavnatú trávu.
Ovzduším zasvišťal nôž. Zabodol sa do práchnivého kmeňa stromu, vyrastajúceho do výšky takých zvyšných troch metrov od zeme. Rozbehlo sa k nemu dievča vo veku, čo ja viem, osemnásť, devätnásť rokov a vyňalo ťahom vrhací nôž z dreva.
- Robíš si štatistiku úspešných pokusov? Opýtal som sa hlasno namiesto pozdravu, ktorý sa mi videl v tomto prípade úplne zbytočný.
Nu, nu. Arunc de bucurie. Odpovedala bez toho, aby mi venovala čo len pohľad. Zaujala pózu, mierne pokročiac ľavou nohou vpred a pravou rukou uchopila lesklú čepeľ, z jednej strany ukazovákom spolu s prostredníkom, z druhej priľnutým palcom, pod pravým uhlom. Nepohnúc ramenom od lakťa nahor, vrhla nôž do vzdialenosti ani nie troch metrov. Špička sa zapichla do trúchleho dreva trochu našikmo. Dievča spokojne kývlo hlavou a pokračovalo v činnosti. Pociťujúc zvláštny úctivý obdiv k tejto „fata mare“ amazonke, vzdialil som sa k bielemu nánosu štrku v oblúku rieky. Bral som do ruky kamene a obzeral si ich. Robievam to už zo zvyku a tu všadeprítomná, v obliakoch zhmotnená geológia, mi nateraz zatemnila fyzický zrak, aby som si predstavil pláž dávneho Sarmatského mora. Okrajový flyš rozsiahleho pravekého Paratethys Orientalis tu defiloval v početných mineralogicko-paleontologických vzorkách štrku. Premiešané s depozitmi kedysajšieho miocénneho pobrežného, severo-južného pásu, ponúkali autentický výklad paleogeografického kontextu už na prvý pohľad rovno spod nôh. Vytiahol som kladivko, ktoré mávam v batohu navrchu a dal sa obtĺkať argilónne bridlice.
- Si odkiaľ? Univerziťák? Zaznel mäkký šumivý hlas sprava od stromov. Neobzrel som sa, iba pokrútil záporne rukou. Potom, zodvihnúc nad hlavu oblý, slizký, kameň, zakričiac „Huráá!“ hodil ho do vody s veľkým pleskom.
- Stratil som sa. Viem iba, ako sa volám. To je všetko. Presviedčal som, predstierajúc, že ponajprv sám seba.
- Tiež nie som tunajšia, tak ti veľmi zrejme nepomôžem. Máme tu letný tábor a akože hrám sa na animátorku. Decká ešte spia po nočnej hre, nuž vedúca ma ešte nezháňala. Povedala, pohrávajúc sa s celokovovým nožom zvláštneho tvaru.
- Môžem hádať, ako sa voláš? Začína sa to na A? Rozohral som málo odlišný skrátený variant hry na „meno, mesto, zviera, vec“.
- Na D. Môžeš hádať ďalej. Vyzvala ma oddielová vedúca, akoby som bol jej malý zverenec.
- Diana? Napadlo ma ihneď. Jej výzor by tomuto menu dokonale odpovedal.
- Nu, Do… Napomohla mi, prezradiac o trochu viac z tajničky.
- Dorina, Doriana, Domnita, Dora? Priliehavé, však? Nedal som znať, že som už úplne v koncoch.
- Doina, som Doina. Poetické, nie? Moc mi nesedí, nie som klasická Moldavanka.
Vysvetlila stroho, špárajúc si pritom nožom v podrážke tenisky, kde sa jej zachytilo drievko.
- Petru. A mám brata Pavla. Povedal som a ona hneď nápadne spozornela.
- Čože, máš brata Palka tak, ako ja? To je sila. Mladšieho od teba? Spýtala sa vzápätí na to.
- Jasné, Peter je vždy prvý. Zahlásil som uvedomelo.
- Nemáš pravdu. Ja mám dvoch bratov, Pavlíka i Petríka, áno, v tomto poradí. Vytiahla tromf Doina.
- Super. Blahoželám. Zagratuloval som a podali sme si ruky.
- A môžem sa opýtať, odkiaľ si? Položil som druhú otázku v poradí, presne v zmysle rozbehnutej hry.
- Z Vatra Dornei. Dobre je tam. Veď sú to kúpele, samý park. Ubezpečila ma s úsmevom a pokračovala:
- Pochádzame od Izmailu. Dedo hovorí, že sme z kozáckeho rodu. Niekde tam stála Pridunajská sič, v ktorej máme svoj pôvod. No vieme to iba ústne, z generácie na generáciu, odovzdáva sa takáto zmienka. Ukončila Doina svoj krátky príhovor.
- Joj, potom máš rada kone, nie? Spýtal som sa, netajac úprimnú zvedavosť.
- Jasnačka, chodíme jazdiť celá rodina a máme radi aj „flankirovku šaškoj“. Potvrdila správnosť mojej domnienky.
Ostrý hvizd preťal vzduch. Takto Doina pohotovo odpovedala na vzdialený zvuk píšťalky spoza stromov. Ponaprávala si baretku, došikma nasadenú na vyčesanej hlave, spod ktorej sa jej vinul nadol dlhý zapletaný vrkoč až po pás. Zasunula nôž do pláteného puzdra na opasku a odchádzajúc, iba šibalsky žmurkla:
- Odovzdaj môj pozdrav bratovi. Že mu želám veľa šťastia a dobrého zdravia. A tebe šťastnú cestu – Drum bun! Stisla mi pevne ruku a pobrala sa hore príkrym svahom nábrežia rieky. Potom sa rozbehla ako o závod, zmizla za ohybom cesty a ostalo zrazu nejako príliš ticho. Znezrady napokon povedomé, dlhé zahvízdanie zaznelo spoza stromoradia. Mal som dojem, akoby sem prenikali chvíľami povzbudzujúce detské pokriky a cez šum hustých korún jelší sa ozvalo so svojou originálnou spevavou odozvou voľajaké vtáctvo, čo tam prv bolo vysoko zahniezdilo.
Nasadil som si šiltovku a vydal sa brehmi po prúde, dolu Siretom…