V moldavskej stepi 19.

Anotace: Tamara

Mraky leteli po nebi rýchlosťou príboja morských vĺn. Sivá clivota zahalila step do zarytého mlčania. Ani cvrčka nebolo počuť v tráve, ani škovránka, inokedy akoby zaveseného nehybne, stále na tom istom mieste pod slnkom, nad zlátenkou prefarbenou krajinou. Je pravé poludnie a vyprahnutú zem by potešila čo len malá kvapka, sem-tam utrúsená z aspoň náhodnej spŕšky. Oblaky poháňa neviditeľná ruka, víri a preskupuje franforce rozličných odtieňov šedi, premávajúce sa nad stepou v rýchlo meniacich sa podobách, raz psov či drakov, potom medúzích hláv plných hadov.
Matka, v Moldavsku populárneho Fiona Goldena, odovzdala raz svojmu synovi ponaučenie, vyjadriac ho v tomto zmysle: - Keď budú všetci ľudia vlkmi, i posledná ovečka neostane pri živote. Ona však musí ostať ovcou, nemôže predsa poprieť samú seba. Premýšľam o tomto výroku, ktorým chcela naznačiť zhruba to, že takýto, neprimerane zvlčilý svet, čaká zákonitý proces premeny, ktorá nebude a ani nemôže byť nijako príjemná. Naozaj dobrí ľudia sú podmienkou prežitia ľudského rodu. Nie je to bluf, ale pradávna pravda, rovnica života.
Keď som nedávno počul áriu Démona, na slová Lermontova, v podaní Dmitrija Chvorostovského, pripomenul som si slávny výrok jeho predchodcu, Fjodora Šaljapina: - Kto ma nepočul spievať Démona, nepočul ma spievať vôbec. Sú veci na tomto svete, čo nemožno zameniť. Buď, alebo. Takisto, keď svojho času zaspievala Jelena Obrazcovová zhudobnenú Puškinovu „Noc“, s rukami vystretými pred telom, aby spev doviedla do dokonalosti, nemôžem si pomôcť, ale ktorá diva spevu sa jej v tomto konkrétnom výkone vyrovná?
Všetko toto má na svedomí Anton Rubinštejn, rodák z Ofatinti neďaleko Ribnice. Muselo ho takrečeno znovuobjaviť 21. storočie. Sám som netušil, čo za génia učinila „šťastná náhoda v správnom čase, na správnom mieste“. Keď vyučoval hre na klavír svojho najznámejšieho žiaka a neskoršieho klavírneho virtuóza Józefa Kazimierza Hofmanna, nemohol vopred vedieť, že jediný, kto autenticky hral všetky skladby skladateľa, svojho učiteľa, bol práve on. Kvalitný záznam piano koncertu no. 4, opus 70, v Hofmannovom podaní, sa zachoval akoby zázrakom dodnes a dokazuje, že hrať Rubinštejna môžu tí, na to vyvolení. Niečo o tom vie mladý interpret Han Chen, ktorý si azda oprávnene trúfol na jeho klavírne sonáty.
- Hádaj, kto som? Priložil mi niekto zozadu na oči dlane a uvidel som zrazu púhu čierno-čiernu tmu. Skamenel som od ľaku, ale keďže to bol ženský hlas, neulapil by som tie ruky, ani keby čo bolo-nebolo. Iba som sa zastavil a zhlboka dýchajúc horúčkovite premýšľal, čože to znamená?
- Dobré si, či zlé? Opýtal som sa pomaly a otáčajúc sa hlavou za hlasom.
- Nesmieš to vedieť. Ani vidieť ma nebudeš. Neznáma to povedala tak rezolútne, že som sa prestal hýbať. Cítil som chlad, ale chladno bolo predsa všade navôkol.
- Neboj sa. Mňa sa nemusíš báť. Som Tamara, dcéra Gudalova, z kaukazského údolia Koyšaur. Nedovolím ti nazrieť do mojej tváre, ani do môjho vnútra, iba toľko, čo uznám za vhodné, keď budeš trpezlivý. Ty taký si, viem to. Step mi povedala. Prehovorila ku mne a mal som pocit, akoby ma nadnášalo. Prestal som cítiť zemskú príťažlivosť.
- Ja lietam! Uvedomil som si, keď sa moje chodidlá nakoniec odlepili od zeme. Strácal som trocha rovnováhu, ale stále prekryté oči ostávali pokojné a naisto zavreté.
- Ako si ma našla? Myslel som si, že som tu v okruhu celého tuctu míľ sám. Odvážil som sa nadhodiť konečne to prvé, čo najviac vzbudzovalo moju zvedavosť.
- Sledujem ťa niekoľko dní. Povedz mi, prečo sa tu, po stepi, ponevieraš? Priviedla moju pozornosť do opačnej úlohy, nepýtať sa a odpovedať.
- Peter, Peter. Čakám na odpoveď. Pobádala ma neodbytne, keď som nevedel, čo riecť.
- Milujem step. Zahovoril som podstatu veci. Chcel som povedať niečo múdrejšie, rukolapnejšie, duchaplné. Moja duchaprítomnosť tentokrát zlyhala, alebo sa jednoducho stratila tak, ako tá pôda pod nohami.
- Povedz pravdu. Však ju hľadáš, pravda? To „ju“ zvýraznila jemne a zmĺkla.
Nepovedal som nič. Trápne som sa tiež odmlčal a založil si ruky v bok. Najradšej by som si ich vystrel dozadu a z obidvoch strán objal tušený ženský driek.
Namiesto toho, aby naďalej nástojila na odpovedi, začala si pohmkávať Melódiu in F od Rubinštejna. Popevok sa vznášal spolu s nami a znásoboval pocit beztiaže, až kým sa mi skutočne zatmelo pred očami a v náhlom vytržení som stratil pojem o čase. Cítil som na nohách dotyk jej vlajúcich dlhých šiat. Vietor ich čechral a takisto po zátylku mi jemne povievali pramienky jej vlasov. Všimol som si, že melódia silnela, pridal sa orchester a my sme sa ocitli, podobne ako Peter Pan s Wendy Darling, vysoko v oblakoch. Vietor už nebol nepríjemný, ale šelestil v súzvuku s hudbou do uší, zanechávajúc za sebou tiahlu ozvenu v priestore.
- Toto je vesmír, takto ho poznáš tam, kde som ja. Som paňou a vyvolenou. Nie je to dôležité, iba ak by si to nevedel. Pošepla mi do ucha Tamara a zľahka vtlačila perami bozk do mojich vlasov.
Unášalo nás ďalej a ďalej, ani nevedno kam, lebo som nemohol prstami pretrieť si zrak a na vlastné oči sa presvedčiť, že toto nie je klam. Roztiahol som ruky od seba ako krídla a vzduch mi pretekal dlaňami, sťaby sladký a zhmotnený ošiaľ z nádherného, nikdy predtým nepoznaného letu ponad oblaky rovno, vari priamo do neba.
Každá „pesnička“ má svoj koniec a ten sa dal poznať v spomalenom tempe v závere skladby. Dozneli posledné tóny a boli sme opäť na zemi. Nohy sa mi dotkli pevného povrchu s hrboľatými ostrovčekmi vysušenej trávy. Keby ma neistila Ona zozadu, stratil by som rovnováhu a padol ako podťatý na zem. Stále mi držala ruky na očiach. Vedel som, že už nie nadlho. Správne tak. Povolila jemne v tlaku a jej prsty sa mi postupne nenáhlivo zosunuli po lícach nadol.
- Neotváraj oči. Prosím. Povedala mierne a pokračovala:
- Pobozkaj step a potom aj mňa. Miluješ ju, nie? Dodala už tichším hlasom.
Držal som aj naďalej voľky nevoľky privreté viečka, iba čo sa mi presvetlilo cez ne v dennom svetle aspoň toľko, čo stačilo na orientáciu, odkiaľ prichádza jas. Otočil som sa a chcel tak-tak, nevidome, poblíž, nájsť jej pery.
- Najprv ju! Prikázala mi. Určite pokrútila hlavou nad mojím počínaním, keď som uposlúchol a pobozkal tvrdú, hlinitú zem tam, kde som ešte pred okamihom stál. Pocítil som opätovaný bozk, nežný, živý. Vstal som a rukami, hmatom, nájsť chcel Tamaru.
Nič. Zhola nič nikde okolo. Vzduch sa mi oprel do tváre a rozcuchal mi vlasy v prudkom závane vetra. Neustále som držal pevne zomknuté obe svoje viečka a márne hľadal prstami proťajšok.
- Tamaraaaá! Zakričal som z plna hrdla. A potom ešte raz: - Tamaaraa! No nikto neodpovedal.
Otvoril som oči a opäť naspäť zažmúril. Predo mnou na západe, nízko nad obzorom, plávala krvavočervená guľa. Nad ňou posledné útržky porozvievaných zdrapov oblakov a aj vietor pomaly strácal na sile. Tráva sa narovnala a zahalila nerovnosti terénu pod záplavou tisícov končistých, bezklasých oštepov, vztýčených tak do pol metra od zeme.
Cítil som sa oklamaný a zradený. Len pred chvíľou som lietal, slobodný ako vták, iba čo málinko-málo delilo ma od slastných pier milovanej Tamary! Azda som si také čosi nezaslúžil, poďte všetci stepní duchovia, poďte ma utešiť v mojom žiali, nevydržím to tu sám a sám! Hodil som sa o zem v hlasnom plači a nariekajúc do hluchej a prázdnej noci nakoniec som vyčerpaný zaspal.
Ráno svitalo veľmi skoro. Našťastie bola táto noc krivdy krátka. Zobral som zo zeme svojich pár vecí a chystal sa odísť. Vtedy som zbadal spod batohu trčať kúsok papiera. Nič takého si nepamätám, že by som bol mal u seba. Zodvihol som ho a prečítal odkaz: - Ďakujem, ani nevieš za čo…
Ostatné bolo vlhké a rozmazané. Vtedy som začul za sebou hlas:
- Ani ma nepobozkáš na rozlúčku? Zavri oči! Začul som známy, milovaný hlas.
Len čo som privrel zrak, ešte som v periférnom videní zazrel postavu, bielu ako sneh. Nie pred sebou, ale hneď takto, povedľa mňa. Na líci som pocítil bozk. Nežný, neveľmi dlhý, ale naozajstný, ľahúčko zamatový dotyk pier. Keď sa odtiahli napokon, neodvážil som sa pozrieť stranou. Bola tam, stále, žiaden prelud, skutočná a krásna.
Takto som si ju zapamätal. Keď som sa potom vzdialil z tohto blaženého miesta, nenútene som sa chcel niekoľkokrát ešte obzrieť, ale nedalo mi. Niečo mi hovorilo, že ak by som nevydržal, bol by som sám pred sebou za kazisveta a slabocha. Preto som pevne kráčal a predo mnou sa rozvinula širokánska diaľava, až po nikde nekončiaci sa horizont, tejto našej milovanej Matičky zeme…