V moldavskej stepi 29.

Anotace: Alisa

Prišla mi na um melódia „Prekrasnoje daljoko“ zo sovietskeho filmu „Návštevníci z budúcnosti“, znamenitého hudobného skladateľa a piesňotvorcu Jevgenija Krylatova. Táto svetoznáma skladba má aj vydarený text, ktorého autorom je usmievavý básnik Jurij Entin. Legendárny Krylatov, čo do množstva nezabudnuteľných piesní, je vari príhodnou obdobou oslnivého Karla Svobodu.
„Slyšu golos, iz prekrasnovo daljoka, golos utrennij v serebriannoj rose, slyšu golos i manjaščaja doroga, kružit golovu kak v detstve karuseľ“, znie mi neodbytne v ušiach, keď sa porozhliadnem navôkol, kam len oko, zvyknuté na nočnú tmu, skôr predvída, než dovidí. Pridám do kroku, aby sa azda nebesá nezrútili a nezachloštili ma i s mojím nákladom na chrbte. Hudba doznie, rozhostí sa ticho, no v hlave sa už rodí ďalšia rozpomienka na tulácke vyznanie, nie tak dávno, na rovnakej „darožke v nikuda“.
Nikolaj Nikolajevič Ivanovskij sa zapísal do pamäti ruského národa nesmrteľnými veršami „Postoj parovoz“. Tento „brodjaga“ od prírody, roztočil nikým nenapodobniteľnú životnú sériu útekov z početných lágrov krutého Zapoljaria a priebežne, či sporadicky, posielal rodnej mátuške domov obálky, do posledného miestečka zaplnené nahusto popísanými hárkami svojich básní.
„Neždi menja, mama, choroševo syna, tvoj syn ne takoj, kak byl včera, menja zasosala opasnaja trjasina, i žizň moja – večnaja igra“, nenapodobniteľne hrá na gitare a spieva, jeho večne aktuálny text, skvelý Jurij Nikulin vo filme „Operácia Y“.
Clivý slovosled nahlas doďaleka kričia duša i svedomie, hlasivky v ústach, z plných pľúc. Odozvy nikde, tlmí ju riedky dážď a počujem iba čľapot vody pri každom kroku vo vlastnej premočenej obuvi. Nočná hmla sa dvíha z dovečera slnkom prehriatej zeme a obvyklý cezpolnočný spevák, slávik, tiež odletel inam, vystrašený mojím prihrubým paholským, nevyberaným spevom. Aj by som si želal uvidieť v tej umoknutej tráve domček taký, ako ho kreslievajú deti. Chalúpku, hoc aj na stračej nôžke, len aby sa dalo vôjsť a osušiť tú vtieravú a lepkavú mokrotu, šmykľavú a klzkú ako bezočivá lož.
Kedysi sa vyskytovali v stepi, od úpätí Karpát, stále rovno, pozdĺž severnej hrany Veľkého múru až po Mandžúriu, osamelé pustovne, obývané múdrymi anachorétmi a eremitami každého druhu. Tí boli vyhľadávaní po stáročia pre svoje vedomosti a schopnosti, získavané z neustávajúcich meditácií iba nad nesmrteľnosťou chrústov? Ľud nebol až taký nevedomý, ako ho vidí dnešné precivilizované a nadmieru uvedomelé univerzum, do krajnosti presvedčené, akí sme zgruntu vyspelí, cele vyzretí, ukážkovo bezchybní.
- Nie, to nie je neoprávnená pýcha, je to fakt! Sme virtuózne úspešní, stopercentne suverénni, nanajvýš kompetentní, preukrutne kreatívni, jedným slovom super deal! Opakoval som si bezducho, aktuálne tuho vyučované verbálne prejavy, takmer náboženského presvedčenia, ktoré slovne vyjadrujú zovňajšok a či dizajn, dnešného habitusu domnelého, všeobecného blahobytu a pokroku.
Dvakrát sa zablyslo a zahrmeli ohlušujúce rany. Hodil som sa o zem až ma uvoľnený batoh udrel po zátylku a skopŕdal sa stranou. Nehybne som ostal chvíľu ležať. Boli presne dve hodiny, šestnásť minút po polnoci. Kraj nebol napodiv navýsosť temný a hmlisté ovzdušie sa vo svojej vlhkosti na hranici kondenzácie pár trblietalo v odleskoch lúčov baterky.
Prilepený k zemi, začul som kroky. Boli pravidelné, nepribližovali, ani nevzďaľovali sa. Svietidlo som mal ukryté pod prsiami a dýchal úsporne a obozretne, aby ma nádychy a výdychy neprezradili. Naveľa kroky sa spomalili, kým predsa prestali znieť už nadobro. Nastala čudná tíš, plná napätia a presiaknutá neúplnou tmou, tajomná i veľavravná zároveň.
Zrazu mi niekto zasvietil rovno do očí. Ani pri najlepšej vôli, nemohol som vidieť kto, ale prekvapenie nedalo na seba dlho čakať. Začal som sa správať najprirodzenejšie, ako som v daný moment dokázal: Vstal som totiž a s nepredstieraným pokojom predstavil som sa menom i priezviskom. Odpoveď prišla o dva celé nádychy a výdychy:
- Alisa Selezneva. Hovoríš aj rusky? Oslovil ma nežný, trochu zastretý dievčenský hlas. Pokýval som súhlasne hlavou a pokúsil sa rozsvietiť svoju baterku, no bezúspešne. Asi namokla, zavlhla, či čo.
- Prosto skaži, kuda ty ideš nočju, ty poterjalsja? Zadala nečakane priamo, s badateľnou naliehavosťou celkom logickú otázku. Prekvapene som sa zatváril a poprosil:
- Môžeš, prosím, prestať mi svietiť do tváre? Nepoznám ťa, nevidím na teba. Požiadal som neznámu a zaclonil si zrak rukou.
- Prepáč, je mi to ľúto. Bez toho aby sa čo len pohla, svetlo zrazu obrátilo smer, otočilo sa v ostrom oblúku o stoosemdesiat stupňov a zasvietilo akurát, direkt opačne. „Tu neplatí fyzika“, preblesklo mi chochmesom.
- Alisa, nemám čo tajiť pred tebou, som svetobežník, čavargoš a vagabund. To je asi tak všetko. Ukončil som výklad základných pojmov na svoju adresu.
- Si kompletne nasiaknutý vodou. Nemáš chuť oschnúť? Spýtala sa ma. Konečne som jej videl do očí. To bolo na nej, na prvý pohľad, to najobdivuhodnejšie. Ihneď som postrehol úsmev, ktorý mi pripomínal ten z obrazu Mony Lízy. Čosi takéto ojedinelé v reálnom svete sústavného biznisu a honu po profite mi pripadalo buďto ako niečo dávnominulé, alebo zúfalo beznádejne predpovedané až do budúcnosti, oprostenej o kolobeh mamonu v prírode. Alisa sa usmievala na mňa, sťaby z krištáľovej gule a jej veľké umné oči, akoby čo do hĺbky výrazne znásobené pod lupou, zrkadliace vedomosť o mne do najmenších podrobností, vysielali pohľad hlbokomyseľný a zrelý.
Pozrel som po sebe, ako mi cícerkom stekala od hlavy po päty voda a prikývol som na znak súhlasu. Ona iba sklopila zrak a v tej chvíli som bol usušený ako hríb.
Nevedel som fakticky, ako zareagovať, čo si počať. Rýchlo ma vyviedla z neistoty a potichu prezradila svoj pôvod:
- Som z budúcnosti. Je na tebe, ako to prijmeš.
- Alisa! Áno, rozumiem. Zopakoval som nahlas to, čo som si uvedomil, keď som si opäť spomenul na hluk, ktorý ma prekvapil ani nie pred štvrťhodinkou. Pozrel som si čas na mobile, ktorý udával hodnotu tesne pred pol treťou.
- Pekný muzeálny kus. Poznamenala a znezrady sa opýtala, upierajúc na mňa tie svoje úžasne uvedomelé oči:
- Ideš so mnou? Urobím to pre teba. Máš na to necelú minútu. Ak ma vezmeš za ruku, odcestujeme spolu. Ponúkla mi hosťovať v ktovie akej blízkej, alebo ďalekej budúcnosti.
Nikdy som tak úporne nerozmýšľal. Pritakávajúc časovému signálu každú sekundu, prudko hútal a kombinoval. Na displeji ešte stále svietili dve hodiny a dvadsaťdeväť minút po polnoci, keď tu znezrady ozval sa pochábeľ slávik, rovno nado mnou.
Prestalo pršať, ba uvidel som na okamih v oblakoch zažiariť hviezdu. Len čo som vrátil pohľad spiatky na predchádzajúce miesto, už tam nebolo ničoho, čo by pripomínalo ľudskú bytosť. Hviezda takisto smutne zažmurkala až sa so všetkým činom stratila v opäť skrz-naskrz zamračenej oblohe…