V moldavskej stepi 39.

Anotace: Luminita

Tatiana Stepa (jej otec pochádzal z moldavského mesta Roman) bola absolútnou folkovou speváčkou par excellence a či a čo o nej Európa vedela i nevedela, vie i nevie, zabudne na ňu, či nezabudne, je vecou takou zložitou, ako zložitý býva život sám.
So svojím rodným „stepným“ priezviskom sa do litery stotožnila, hocako bolo krátke, avšak výstižné pre jej spevný prejav sprevádzaný hrou na gitare. Svetový formát tejto umelkyne je nesporný, vďaka za to nebesiam, ktoré ju takto obdarili, veď len na takom koncerte v Galati ju videlo a počulo do stotisíc uší. Mám taký dojem, že by dakto nemusel ani rozumieť spievaný text a predsa z prednesu dokázal čerpať podstatne cizelované info. „Ruga la Marea Neagra“, či „ Balada pentru Basarabia“ a desiatky ďalších skvostných…
Pri pohľade na drobučké dievčatečko, hrajúce sa na kraji cesty, vybavil som si v pamäti vetu z jednej z najpopulárnejších, zo „Singuratate“:
- N-am nevoie nici de doua linguri
Doamne, cina oamenilor singuri…
Bol už večer a práve som zamýšľal postaviť prístrešok pri vysokom, do výšky poldruha metra vápnom obielenom topole. Dieťa ohýbalo v rúčkach drôt a chvíľami pozorovalo, čo robím. Nič nepochopiteľné v mojom počínaní nebolo a ani dieťa sa nedalo rušiť vo svojej činnosti. Na všetko okolo sa znášal súmrak, iba vtáčence v hniezde na strome sa nevedeli utíšiť, akiste od večitého hladu. Operení rodičia im nosili sústavne čosi z bohatej ponuky večerného hmyzu, no beda, málo bolo pre všetkých odrazu. Keď som sa pribral hotoviť si večeru, zamiešal pár pokrájaných zemiačikov do polievky v staršom vojenskom ešuse, dievočka pookriala a privábená vôňou variva, osmelila sa bližšie.
- Nemáš strach? Už je skoro tma, nepôjdeš domov? Spýtal som sa akoby mimochodom a pridal nakoniec trochu soli do pariacej sa večere.
- Teba sa mám báť? To nie. Bojím sa ísť domov. Uprela na mňa svoje ohromne hlboké oči. I v pološere ich nápadný odblesk bol zreteľný.
- Čo si povedala, že chceš ostať tu? Nedômyselne som položil hlúpu otázku.
- Si ako malé decko, nie, že nechcem, ale musím. Kým sa tato vyspí. Budí sa a budí ma neustále. Vysvetlila polopate, čo mala na srdci.
- Tak super. A dáš si so mnou túto polievočku? Ukázal som na hrnček.
- A môžu si dať aj moji súrodenci? Opýtala sa a ja som pochopil: Podarilo sa!
- Mamina môže prísť tiež, máš predsa maminu? Položil som ešte hlúpejšiu otázku ako prv.
- Mama nie je doma a nepýtaj sa, neviem, kde je. Už ju hľadali zo sociálky. Aj sa vypytovali. Že zase zajtra prídu, či bude doma. Vysypala ako z rukáva.
Ani som sa nenazdal a boli tu už tri deti. Nie, že by boli ušmudľané, alebo zle oblečené. Ale hladné, očividne a očiská prenáramne svietili im pri pohľade na „hrnček var“.
- Mám len jednu lyžicu, nevadí? Opýtal som sa tak, ako sa pýtajú hlupáci od prírody.
- Aha, máme svoje. Vždy ich nosíme pri sebe. A naozaj, každé z nich vytiahlo neveľkú lyžičku, ohnutú na konci tak, aby sa dala zasunúť za opasok, alebo do gombíkovej dierky.
- Najprv ty. Ponúklo ma prvého dievčatko. Posunulo sa k ostatným a zodvihlo ruku k čelu. Dotýkalo sa ho palcom, ukazovákom a prostredníčkom.
- Tak, dokedy budeme čakať? Opýtal sa najmenší chlapček netrpezlivo. Všetky tri sa na mňa nehybne pozerali a vtedy mi konečne došlo - prežehnať sa!
Kajúcne som sklopil zrak a urobil to, čo už hádam iste pradávno nie. Chabé „nič“ som nahradil zase raz „dačím“.
Odjedol som, pofúkajúc každé jedno sústo. Žehnať sa a fúkať je rovnako dôležité. To isté sa opakovalo do samého posledného z nás. Ona, nepoznal som ešte jej meno, bola tá, ktorá kúskom chleba povytierala zvyšky tak, že umývať by už nebolo ani čo.
- A teraz si zaspievajme. Povedala, vzala do ruky vyrovnaný drôtik, čo by dirigentskú paličku a zanôtila známu melódiu:
- Haleluja, haleluja, halelu-ú-ú-ú-ú-ja!
Nikdy nezabudnem, ako ináč mi tentoraz chutila úplne primitívna, riedka a nezasmažená polievka. Dievčatko si odlepilo spoza ucha žuvačku, dalo ho sestre dvojičke a povedalo:
- Teraz si na rade ty. Malému nedávaj žuvať, prehltol by ju. Obradne vystrela k nej ruku ako s pokladom a pokračovala:
- Aby si vedela, že máš dobrú sestru.
- Ďakujem a ty, Luminita, môžeš nám zaspievať uspávanku na dobrú noc? Povedala a prosebne sa zahľadela na moju prvú známu z nich všetkých.
Rozprestrel som deku i spacák po celej šírke pod prístreškom a deti sa uložili vedľa seba. Ibaže ona opretá o lakeť, s dlaňou na čele začala spievať „Cantec in noapte“: Pietre-n cale, mereu pietre…
Noc bola teplá a vánok ani len nezašelestil. Vtáčia mlaď nad nami predsa len umĺkla a hviezdy sem tam žmurkli cez vetvy stromu na spinkajúci drobizg. Po ceste sa približovala chlapská postava s neveľkým oslíkom, zapriahnutým do podlhovastého, nízkeho, dreveného vozíka na kolesách s ojazdenými pneumatikami.
- Poďte, nepil. Ozval sa ženský hlas z prítmia. Keď ma chlap zbadal, prekrižoval sa a zjavne prepitým hlasom iba polohlasne podotkol:
- Nebudem zlý.
Deti povstávali a neistým krokom podišli k otcovi. Ani sa ich nedotkol a ukázal mlčky smerom k sediacej žene na voze. Deti povyskakovali k nej a úplná rodina pomaly opúšťala miesto zastávky. Začul som ešte:
- Už sme večerali, mami.
Vo vzduchu ostalo visieť ultimátum. Buď, alebo. Teraz, či nikdy viac. Nuž, že či je vo hviezdach odpoveď na otázku, nevyrieknutú, v nemých detských očiach, snažil som sa vyzvedieť zrakom, upretým do neba. Hore nesvietilo už žiadne svetielko nebeské, obloha sa nadobro zatiahla vysokou oblačnosťou, veštiacou nastávajúcu zmenu počasia.
Tatiana Stepa v najznámejšej svojej piesni „Copaci fara padure“ pravdivo spieva:
- Si-au fost stele in nopti fara stele…