V moldavskej stepi 52.

Anotace: Tudorica

Táto step je nepomerne presvedčivejšie súčasťou vesmíru, než centrum hociktorej metropoly sveta. Z Piccadilly Circus alebo Times Square nie je večer vidieť na hviezdy, tu áno. Ešte vzdialenejší vesmíru je displej gadgetu, lebo všetko, čo ponúka, je výplodom manipulácie v pravom zmysle slova. Vesmír ani z ďaleka nie je taká púšť, za akú by ju mohol pokladať človek, zhýčkaný ústretovými možnosťami počítačovej techniky. Nemýľme sa, žiadna digitálna technológia tam nejestvuje, keďže kompletne celá fyzika je analógová. Ak si my na Zemi budujeme kompimpérium, je to len a len naša vec.
Dôvod digitalizácie je ekonomicky výhodný, sofistikovane spracovaný prenos dát a to je presne ono. Snaha aplikovať tento skok do prázdna na všetko súcno nie je a nikdy nebude racionálna.
Telefón sa mi prihovoril jasnou rečou: - Prečo nejdeš rovno, načo to blúdenie, zachádzky sem a tam, nie je to múdre, opotrebuješ sa a unavíš. Pohodlnejšie je ísť po vytýčenej priamke, úsporu kilometrov i času máš k dobru.
V pustom prostredí, kde nikoho niet, môžem si dovoliť krátiť dlhú chvíľu samomluvou. Aktivita mozgu bez akustického signálu nie je tu dostatočne zadefinovaná, lebo myšlienky sa vynárajú a strácajú v bezhlavom zápolení, pre nič, za nič a keď si mrmlem popod nos, pripadám si menej sám. Zrejme i telefón je na tom zle, keď si nemá s kým poklábosiť, lebo signál sa stratil a nie a nie naskočiť. Sme v tom obaja po uši, kto ako. Ja to znášam očividne lepšie, on začal prvý.
Rozmýšľam, čo mu na jeho štandardný algoritmus odvetím, pravda je na jeho strane, ibaže to by som sa mohol otočiť čelom vzad a vrátiť sa z kratšej cesty do bodu A, tam naskočiť na najbližší rýchlik a poďho domov. Všade dobre, doma najlepšie, ibaže tam zúri pandémia a čuduj sa svete, tu na vôli po nej niet ani stopy. Telefón je imúnny, tomu je hej, ale ja musím robiť okľuky a obchádzky, aby som sa vyhol civilizácii, ktorá je nateraz hrozbou a nie spasením, iba ak by ma rozboleli zuby. Logika nepustí a telefónu oznamujem svoju stratégiu:
- Máš recht, línia na mape je bezstratovo rovná, no vidiac to mojou optikou, je príliš úzka, aby sa po nej dalo ísť naraz dvoma nohami, však?
Telefón neodpovedal. Ak by niekto čakal, že áno, nuž neviem. Ešte som sa načisto nepomiatol, tak som to vzal na vedomie ako od prírody samozrejmú vec.
Toľkoto na úvod. V stepi sa v zime dobre beží na lyžiach, čo oceňujem napríklad teraz, lebo mobil melie z posledného a musím mu niekde dobiť batériu. Pochopil, že by bolo najrozumnejšie, keby nehovoril a preto už zaryto mlčí. Ja si pohmkávam pesničku, pretože mi to pripadá byť konvenčnejšie ako spomínaná samovrava. Krajina je pokrytá novým prašanom a zo slnka vidno čo by matne žiariaci kotúč, do ktorého sa možno bez obáv zahľadieť. Tlaková výš siaha do diaľav, kam až oko dovidí a bežať sa dá v pravidelnom rytme a rýchlo. Po dobrej hodine som sa zase zastavil a vychutnával si samotu. Jediné čo sa hýbe je para z mojich úst. Vypúšťam výdychy a bavil by som sa taktoľa ešte dlho, keby nie zvuku, ktorý mi pripomenul rýchlo sa vybíjajúci mobil v batohu, položenom na saniciach za mnou.
- Končím. Ozval sa ten úbožiak a definitívne zhasol. Až v tomto okamihu som si uvedomil svoju bezmocnosť, či slobodu, ako sa to vezme. Nič navyše nebolo počuť, okrem všadeprítomného zvonenia v ušiach. Sneh sa trblietal podo mnou a stopa žiadna predo mnou, len holá pláň. Step sa premenila na zasnežené telo, skrývajúce sa všetečnému zraku v riasených, zamrznutých vlnkách s roztopenými a znovu primrznutými kvapôčkami vody na nespočetných drobných hrebienkoch.
- Tí, kto sa boja hoaxov, nech hovoria pravdu. Povedal som si, aby reč nestála. Step si ma vypočula a mlčky súhlasila. - Nie je to celkom z mojej hlavy! Dopovedal som, lež krajina vytrvalo mĺkvo pritakávala a mňa to prestalo pomaly baviť.
- Je tu niekto? Zareval som z celej sily a zopakoval otázku niekoľkokrát na všetky svetové strany.
- Tak je, alebo nie je? Zrúkol som.
Nič. Ba, predsa niečo. Slnko z neba dakam zmizlo a začalo mrznúť, až prašťalo. Zmrákalo sa navidomoči, prituhlo a prvá myšlienka, ktorá ma napadla, bola predstava taniera s pariacou sa čorbou, ibaže namiesto z polievky, sa mi čoraz hustejšie kúdoly valili z úst.
Kľudne som mohol byť prenesený niekde v praveku, či odviaty niekam do budúcnosti. Na tomto mieste určite nikdy nevyrastú mrakodrapy metropolisu, to je najskôr sci-fi antiutópia. Step nerebranduje svoju globálnu značku, ani dizajn. Ak by som tuná tak zamrzol, čo priam okamenel, moja vizuálna identita by sa nezmenila v tej ustrnutej dobe ľadovej prinajmenšom ďalších tisíc rokov. Stál by som v polohe „pohov“ na starých dobrých bežkách, taký hodne zasnívaný, opretý o palice. Moje nadčasové rozhodnutie zotrvať v tejto pozícii večného a nepolepšiteľného kváziromantika, by asi nikto neocenil, po bielej stope ma nevyhľadal, kytičku k nohám s pietou nepoložil. A predsa, tak by som tu stál, s keksom medzi zubami, ako taký mem, oprostený od pozitívnych selekčných tlakov a mutácií, so svojím základným vzorcom chovania – láskou k nespútanej prírode, či napokon v podstate k celému ohromnému vesmíru, ktorého som i súčasťou, ak to nie je iba očný klam.
Pud sebazáchovy ma primäl k postupu vpred. Rojčenie sa vyparilo do mrazivého ovzdušia spolu s mojím dychom a zamieril som nabok k úžľabine, ktorá sa znezrady vynorila na obzore. Erózna ryha sa tiahla odtiaľto na juh, kde sa terén znižoval a v nose som zacítil dym. S pôžitkom pustil som sa na bežecných lyžiach dolu brehom a objavil domček s vysokou slamenou strechou.
- Upratujem to tu mužovi. Sám si nič neurobí, taký je. Bezprostredne po príchode, na priedomí ma informovala staršia žena, dobre po šesťdesiatke.
- Asi si dáte s ním čorbu, navarila som mu, hneď príde. Dodala ešte a ponúkla mi sadnúť si na jednoduchú drevenú lavicu.
- Dobrý deň, pani, nechcem vás obťažova.. Nedokončil som.
- Nehovorte! Poznám tento typ ľudí, ako ste vy. S mojím manželom si určite porozumiete, je, alebo hrá sa na spisovateľa. Lenže potom, keď píše, netreba ho vyrušovať. Ozrejmila situáciu a nakoniec doložila:
- Neprisadnite mu okuliare. Ja už idem. Ak chcete, poďakujte Tudorike. Poviem mu, nech sa poponáhľa, že by ste nejedol sám. Dopovedala, pozberala si veci do tašky a vybrala sa úšustom nadol k dedine. Nebesia očerveneli v nadchádzajúcom súmraku a sneh vonku vržďal pod nohami, prastarý to prirodzený jav…