V moldavskej stepi 60.

V moldavskej stepi 60.

Anotace: Miluta

Je mi to jedno, čo si myslíte o sebe a je mi rovnako jedno, čo o mne. Myslieť si, nie je to isté, čo myslieť.
Emil Gheorghe Racovita pochádzal z historicky významného rodu a vyrastal striedavo v Suranesti a v Iasi. Od mala sa zaujímal o živú prírodu a osud ho po štúdiách zviazal s expedíciou lode Belgica do Antarktídy, kde ako prvý v dejinách vedy zozbieral biologické vzorky za Južným polárnym kruhom. Spolu s barónom Adrienom de Gerlachom, kapitánom G. Lecointeom, Roaldom Amundsenom, Frederickom A. Cookom a H. Arctowskim, absolvoval nedobrovoľné prezimovanie v zovretí ľadu, do ktorého sa loď dostala začiatkom roku 1898. Podľa dobových svedectiev účastníkov výpravy, z ktorej sa nevrátili dvaja jej členovia naspäť domov, práve Emil bol ten, kto svojím nevyčerpateľným humorom a vtipom rozhodujúcim spôsobom pomohol udržať posádku plavidla v akom takom psychickom stave, navzdory skorbutu a sústavnej hrozbe totálneho stroskotania.
Idem po úzkom zvieracom chodníčku a v pätách mám mačku. Tú istú, čo si ma obľúbila pred pár dňami v parku, odvtedy, čo som sa podobral vziať si ju do batoha na odporúčanie dvoch mladých ľudí. Netuším ako sa odvíjal jej život až do chvíle nášho prvého stretnutia a ona isteže nevie nič o mojej minulosti. Spoločne to ťaháme už týždeň, no vo vzťahu sme nepokročili o nič viac výrazne. Máme pred sebou vzájomný rešpekt a nezávislosť je naším spoločným výrazom pre náhľad na život.
- Čo ty si myslíš o ľuďoch? Napadlo ma nahlas rozmýšľať. Teraz má každý plné ústa covidu, napríklad. Vníma takéto zviera nejaké mikrobiálne ataky, má z toho hrôzu? Neverím, neuvedomuje si to. Výdobytkom vedy je aj poznanie a z toho vyplývajúci strach. Pred zopár tisícimi rokmi by sme si nenadávali do vakcerov a antivakcerov. Stačilo by. To málo, čo by sme vedeli.
- No, čo povieš? Opýtal som sa zvieraťa, lebo nikto na hony ďaleko tu nie je. Mačka sa ani nepozrela hore, veď pozná môj hlas a z jeho tónu si vyvodila svoje. Múdro. Mačka má svoj rozum, to zisťujem teraz denno-denne.
- Vieš, závidím ti. Si drobná mačkovitá šelma a k zemi máš bližšie ako ja, kebyže padneš. Ja by som si dochrámal nohy a tebe sa nestane zhola nič. Ani by to nebuchlo. Jaj, čo ti to rozprávam, veď odpovede sa od teba nedočkám. Si božsky mĺkva. Hmm?
Prečo mali Egypťania mačky za posvätné tvory? Lebo mlčali. A premúdro. Tak ako Slnko a iné odjakživa málovravné božstvá.
Mača sa stratilo vo vysokej tráve a dlho ho nebolo. Kráčal som svojím tempom po vyprahnutom chodníku. Chodiť, toto máme spoločné a baví nás to, takto vo dvojici. Naskutku niet zvieraťa, ktoré by používalo na premiestňovanie sa z miesta na miesto, iba ak to, čo mu narástlo z tela. Človek je výnimka a ešte aká! Vozí sa. Čoskoro sa začne postupne meniť jeho vonkajšia podoba a výbava. Zakrnejú mu nielen prsty na nohách, ale i samotné nohy. Homo sinepedes. Striaslo ma pri futurologickej predstave tvora bez nôh. K čomu inému sa dopracujeme, keď sa budeme stále len prevážať, premávať vo vzduchu, po vode i pod vodou, v kozme i medzi jednotlivými dimenziami? Načo nám bude telo s údmi v jeho dnešnej zastaralej podobe?
Aj to zvieratko vie, že neradno prestať chodiť. Čo sa bude učiť batoľa o takú stovku rokov v budúcnosti – prvé krôčky určite nie, to skôr prvé ovládače.
V tráve to zašuchotalo a objavila sa moja súpútnička stepou. Ani nezamňaukla, iba ma predišla o niekoľko metrov vpred a pustila sa miernou zákrutou doprava tam, kde sa pred malou chvíľou ozvalo ovčie zabékanie.
Zastal som pri úbohej kôpke nešťastia, kde už mačka snorila a lízala trávu. Jahňa bolo stratené vo vysokom poraste, krívalo a bielu srsť na zadnej nôžke malo zakrvavenú. Žalostne a do zbláznenia békalo a nebodaj by po zvyšných troch bolo odbehlo, keby nie vysiľujúcej bolesti v poranenej končatine.
- Moja milá, krivica nech to nie je, hybaj ukáž, pozriem sa ti na to. Chlácholil som zviera a snažil sa upokojiť ho, lebo jahňa robilo čudesné pohyby a skackalo stále v kruhu dookola. Snažil som sa prezrieť paznechty, prípadné lišaje na koži a sliznicu v pysku, aby som vylúčil najčastejšie vírusové ochorenie slintavky a krívačky. Ani vlnu nemalo pookusovanú nikde, v celom dosahu papulky, ani larvy ovada v nosových dierkach.
- Zdá sa že si v poriadku, lenže čo si sa stratilo, či čo? Zamyslel som sa napokon.
Vietor ani náhodou nezavial a slnko pálilo odušu. Zakryl som ovečku svojím bielym tričkom, aby sa trocha ochladila a vzal na ruky. Mačka to všetko sledovala a keď som vykročil, bola už opäť vpredu. Išli sme poludňajšou horúčavou dolu svahom, k riečke, ktorá sa hadila pomedzi jelše a vrbiny v údolí. Chodník sa začal rozvetvovať a odrazu bol celý svah pretkaný úzkymi prťami od stád.
Salaš bol ako vymretý, nikde ani ducha. Sadol som si ku dverám maringotky do tieňa a rozhodol sa vyčkať na domácich. Trochu som zdriemol v zádverí, na slabom, ale príjemnom prievane.
- Cine e aici? Začul som spoza chrbta a s námahou otočil tvár k slnku. Vo vzdialenosti asi troch metrov stál bača, v pracovnom oblečení. Akýsi tereňák práve odchádzal. Batoh mal položený pri nohách, ešte nevybalený.
- Uite aici, Miluta! Zavolal na dlhonohé dievčatko vo sviežo-zelených kraťasoch.
Jahniatko ožilo nesmierne, rozskackalo sa a krúžilo hodnú dobu, zrejme okolo svojej dobre známej opatrovkyne.
- Ty moja sirôtka, neborká! Pritiahla si ho k sebe a hladila drobnou rúčkou po hlave.
- Našli sme ho hore, tamto na hrebeni. Povedal som, aby reč nestála. - Išli sme a našli ho s rozboľavenou nožičkou.
- Ba! Narodilo sa mi tu, na salaši. Mater si ho nepooblizovala, nedožila do večera. Ostalo tak, napospas. Nebyť vnučky, neviem, neviem… Nestačil dopovedať, lebo dievča sa poponáhľalo všetko vysvetliť po svojom:
- Ani mleziva neochutnala, prvého mlieka z maminho cecka. Tak sa mi podarilo k nej primäť náhradnú mať, inú prvôstku, tá si ju odkojila. Teraz je už veľká, ibaže nezbedná ako berbec - baran. A pojašená býva pričasto, na prvom výhone – ridiku, sa hneď stratila, to poprvýkrát.
- Koľko ste chceli nadojiť? Sto litrov hneď takto z rána, to nie je dosť? Rozčúlil sa bača do telefónu. – Modlite sa za dážď! Keď to takto pôjde ďalej, čoskoro nebude ani polliter…
Hromžil a neznámo kto na tej druhej strane si vypočul aj dovetok, ktorý nebudem radšej opakovať. Nadojené mlieko sa zakaždým odváža, lebo nové hygienické predpisy nedovoľujú spracovanie priamo na mieste, ako tomu bývalo prednedávnom.
- Nemám vás ani čím ponúknuť, musíte dolu do dediny a tam povedzte, že vám majú… no, nič, zavolám im, nech vás teda uhostia, len choďte… Poslal ma bača tam, kde sa stoluje, s priateľským potľapkaním po pleci.
- Počkajte, toto máte za odmenu! Zavolala na mňa jeho rozradostená vnučka a podávala do rúk gučku bieloskvúcej vlny.
- Mám toho, koľko chcem. Dodala a venovala sa už len najdúšikovi.
Cesta viedla riedkym stromoradím so zaprášeným lístím. Mačka sa tentoraz vliekla pozadu, ostražito vnímala vzdialený brechot psov, pretože na dlhom, vyvýšenom horizonte objavilo sa stádo a zvuk stoviek malých zvoncov zapĺňal inak nehybné povetrie.
Na plachetnici a zároveň parníku Belgica mali vtedy so sebou lodnú mačku, ktorá dostala svoje meno podľa polárnika Fridtjofa Nansena. Avšak s výpravou sa domov nevrátila, nevydržala dlhú polárnu noc. Kocúrika Nansena boli pochovali na onom pustom mieste, v ľade Bellingshausenovho mora.
Smotany plný tanier, ovčí syr a niekoľko krajcov čerstvého bieleho chleba urobilo naskutku div divúci. Posilnený a obdarovaný štedrými vidiečanmi sa mi kráčalo ľahko a navečer som dorazil k veľkému stepnému jazeru. Moja mačacia priateľka si to asi rozmyslela a rada zostala voľajako pozadu, čo možno najbližšie k zdroju vábne voňavej a sladkej smotany…
Autor Petbab, 14.05.2021
Přečteno 35x
Tipy 2
Poslední tipující: Amonasr
ikonkaKomentáře (2)
ikonkaKomentujících (2)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Moc hezky se to čte :-)

14.05.2021 17:03:32 | Amonasr

Nikdy jsem nezapomněl na tu dobrotu

22.05.2021 02:41:49 | Petbab

© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter