V moldavskej stepi 79.

Anotace: Diamanta

Tony nenávisti, vŕšia sa do nebeských výšin, odkiaľ lavinózne masy vracajú sa nadol s hrmotom a preukrutnou silou, kde od všemocných oligarchov náhle oprostené mestá i s predmestiami menia v duchovnú i fyzickú púšť. Vedeli oni, koľko bije, dovtípili sa to prví. Nie je to veľavravný fakt?
Zdrhli. Čo tam po nehnuteľnostiach však? Popol a prach poprášil zlátené kľučky, do zrkadiel v barokizovaných rámoch sa nepozerajú príležitostné známosti, ani tie paneláky bez zateplenia pomaly nevidno na obzore, lebo dym sa plazí nízko, roztápa špinavý sneh, jar nevíta – sláva!
Odvaha porazí všetko čo je v ceste, teraz ukáž, kto si a čo vieš! Západ oprel sa o Východ, ibaže východ nie je Rusko samotné. Som vôbec ešte v Európe, keď „po európsky“ tu možno len zablúdiť, Európan sa bez navigácie už nezaobíde. Zle sme sa v škole učili, nemáme potuchy, čo nás tu čaká. Ani učitelia nemohli byť na tom lepšie, keď do hláv svojich žiakov tlačili prednostne exaktné vedy, ktoré v styku so skutočnosťou ihneď kapitulujú pred zákonom schválnosti. Napríklad, naprogramujem si algoritmus pre nemysliace zariadenie, navrhnem, napíšem, otestujem a vyladím vo svojej obvyklej procesnej činnosti, potom aplikujem vizualizáciu v algoritmizácii úloh, spustím to a ... Zistím, že z celého spektra riešení, ani jedno sa nechytá, celé zle.
To, čo sa začalo, nikdy sa neskončí, pretože už i spomínaný začiatok bol zase iba parciálny, jeden z mnohých. Na svete je koľko chceš kriviek, usporiadaných do horolezeckého algoritmu pre hľadanie extrému funkcie. Ak sa rozhodnete vybrať náhodné miesto – začiatok, pokračujete výberom ďalšieho miesta po realizovaní správneho kroku, takého, čo vedie nižšie a tak podobne, iteráciou až ku globálnemu minimu. Ak však vyberiete začiatok na nevhodnom mieste funkcie, nemusíte sa nikdy v živote k nemu dopracovať. Dostanete sa do placeba – lokálneho minima. V takom sa ocitli naraz obidve krajiny, každá zo svojho pohľadu v zrkadlovom obraze – jednoducho zle naprogramovaný „Hill climbing“.
- Čo tu robíš, žiješ? Opýtala sa ma žena s dieťaťom, keď ma zbadala ležať v priekope vedľa cesty.
- Dobré ráno, nerobte si starosti. Odpovedal som zachrípnutým hlasom.
- Už som si myslela, že ste beženec, nie ste? Prizrela sa bližšie neskrývajúc určité prekvapenie.
- Som na cestách. Odkázal som ju ukazujúc palcom na batoh pod hlavou.
- Nebodaj novinár? Zmraštila tvár a v jej očiach som postrehol znepokojenie.
- Som tulák. Nadškrtol som neúplnú pravdu ja.
- To ste mali ísť viac na Západ, tu nič nevyžobrete. Ale odkiaľ ste?
- Práveže viac od západu. Dokončil som neúplnú informáciu.
- Takže ste šli na „safari“, zastrieľať si? A pre ktorú stranu? Nedôverčivo zagánila a stisla ruku dieťaťu, až ono potichu zjajklo.
- Vojak by som teda bol, ale zbraň som nedržal v ruke, ani nepamätám. Zdôraznil som pravdivú skutočnosť.
- Dobre, poďte so mnou. Mám pre vás užitočnejšiu robotu. A môžete za to dostať obed, ak chcete. Pokynula rukou smerom k dedine. Spomedzi striech vyčnievala svetlomodrá vežica chrámu bez kríža.
- Spadol mi do dvora už pred mesiacom a nemá ho kto tam vrátiť. Oznámila sucho a vecne, čo nastolilo úplne neočakávaný problém pre mňa. Nevyzerám na horolezca? No, úplne nie. Nemám laná, sedačku a ani jedinú karabínu. Zbadala moju neskrývanú zmätenosť a podotkla:
- Ja poleziem, stačí, keď mi pomôžete. Ukončila debatu bez toho, aby na mňa čo len fľochla od boku. Chlapček začal fňukať a o niekoľko sekúnd sa rozreval, akoby naschvál, lebo potreboval akiste osobne zarputilo vyplniť mamino mlčanie.
Pozbieral som sa zo zeme, zotrel z čela prilepený dubový list, prevesil cez jedno rameno plecniak a vydal sa v šľapajách vzďaľujúcej sa dvojice. Vieska nebola ami ďaleko, ani blízko, v stepi vzdialenosť presne neodhadneš. O jej veľkosti tiež nebolo ako sa dozvedieť, lebo mapu som uložil na spodok ruksaka. Keď sme vošli po ceste medzi domy, z jedného okna vyzrela von staršia žena a pomaly artikulujúc oznámila:
- Diamanta, predstav si, prišli akísi chasníci k vám, nepoznám ich, že vraj dať kríž naspäť na vežu.
Žena zo dvadsať tridsať krokov predo mnou sa zarazene otočila k nej a povedala s uľahčeným výdychom:
- No vidíš, samo nebo ich poslalo. Veď to nakoniec robí pre seba. Podotkla iba a pustila chlapcovu ruku. Ten prestal okamžite mrnčať, a začal sa opatrne plížiť k mačke, uvelebenej na doštenom plote.
- Nebo, či peklo, sama neviem. Takí sú voľáki, nikdy som ich nevidela, nerozumiem, čo hovoria medzi sebou. Jeden im velí, všetci visia očami na ňom.
(V štandardnom algoritme sa vyberá z dvoch susedných čísel a zvolí sa vhodnejší sused podľa fitness kritéria.)
Teraz som tomu začal rozumieť, lebo dotyční chlapi sa objavili na stene pod jedným z chrámových okien a postupovali obratne nahor po vysúvacom rebríku. Vnútri veže na samom vrchu ktosi odstránil časť obloženia a z otvoru spúšťal lano za lanom a priväzoval ich na väzobné krížové brvná vo vystužovacom venci najvyššej helmice. Akonáhle sa najdlhšie z nich dotklo zeme, uchopili ho za koniec preot i s kostolníkom a priviazali naň ťažký dvojmetrový kríž, zaústený dole do ohromnej zlatistej makovice. Netrvalo dlho a iní dvaja v celotelových úväzoch, opretí s rozkročenými nohami o vrch rímsy, dali pokyn tým vo veži, aby pomaly skúsili navíjať. Bremeno istili zospodu stabilizačným lanom a kríž sunul sa po akej-takej zvislici hore. Prechod cez pomerne širokú rímsu sa nezaobišiel bez menších komplikácií. Trvalo hodnú chvíľu, kým ho dostali po troche vyššie a vyššie, snažiac sa hlavne, aby tým neutrpela predovšetkým klampiarina. Kňaz s potcapulom v gréckom štýle na hlave pozorne sledoval postup prác, sprevádzaný škrípavými zvukmi a balansovaním nákladu sem i tam nad krytinou strechy lode.
Z otvoru pri samom vrchole veže sa vysunula kovová tyč s lanom, s pomocou ktorého konečne dostali kríž na svoje pôvodné miesto. Pozlátený kuželovitý golierik pod makovicou presne dosadol na strmú krytinu a bolo po všetkom.
- Môžete to definitívne upevniť, je presne rovno! Zvolal preot a spokojne si pošúchal ruky. Jeho žena, s nablízku tmoliacim sa chlapcom, priniesla občerstvenie na podnose a v nose príjemne zašteklila vôňa horúcej kávy. Kým si parta pobalila veci vychladla toľme, čo bolo akurát.
- Nebudeme nič. Obrátil sa k nej, keď chcela otvoriť fľašu.
- Tuto mladému pánovi nalejte. Ukázal jeden z nich na mňa. Diamanta naplnila pohárik a podala mi ho.
- Na vaše zdravie, priatelia. Na pôžitok i úžitok. Zodvihol som ponúknutý nápoj, uklonil sa a zakloniac potom hlavu na dúšok vypil do dna.
- Nuž dajte si ešte do druhej nohy, zajtra môže byť neskoro. Pobádal ma ich vedúci. – Blúdia dnes svetom i nebom iní vtáci.
- Boží podiel, ľuďom dobrej vôle, psí podiel... nikomu neželám. Zašomral jeden z nich na čo ten prvý dodal:
- Vztýčili sme kríž. Nech prinesie mier. A ukázal prstom smerom na východ...