V moldavskej stepi 80.

V moldavskej stepi 80.

Anotace: dux

Každá kríza, finančná, pandemická, politická, humanitárna, či akákoľvek iná, týka sa Zeme. Existuje vôbec nejaké ich prepojenie s pomyselnými krízami mimo Zeme?
- Prosím ťa, nezavádzaj. Pletieš piate cez deviate, radšej mlč. Ozval sa mi v hlave klasicky poplašný bzukot zvončeka, oznamujúci varovne, že to, čo mi behá po rozume, nie je v súlade s bežnou ľudskou skúsenosťou a tým pádom je jasne za čiarou.
- Povedz to nahlas a znemožníš sa! Ozvalo sa tentokrát celkom blízko zľava. Neotočiac sa tvárou v tvár, iba očami uhol som pohľadom vbok a zbadal chlapíka v bližšie neidentifikovateľnom mundúre s oblúkovitými polarizačnými okuliarmi, nasadenými v uhle práve tak, aby som sa v nich videl.
- Som Univerzálny. Predstavil sa bez okolkov.
- Som Exot. Opätoval som prirodzene, pohotovo.
- Dobre, poďme. Zavelil on a - bodka. Univerzálny vojak to nebol v klasickom prevedení, žiadny remake filmu so Jean Claude van Dammom. Univerzálny – v zmysle „Vesmírny“, akože univerzum je vesmír. Presnejšie Vesmír.
Pochodoval som v zákryte za ním, míňali sme poľahnuté trsy stepnej trávy, priľnuté ucelene k zemi, bezo zmeny od lanskej jesene.
- Zatiaľ sme sami z určitých dôvodov. Povedal, pootočiac hlavu uvzate. To nebude trvať dlho. Sme predvolení zvrátiť vývoj na fronte nie v prospech niektorej z bojujúcich strán, ale utvoriť podmienky pre vstup tretej, strany. Takto sa paušálne riešia problematické spory po celej galaxii. Som umelec, rozumej – umelý, moji podriadení sú tiež, ty budeš jediný živý, tak je to zaužívané.
- Ako vieš, že som Pozemšťan? Položil som mu naliehavo otázku, ktorá bola namieste.
- Nezáleží na tom, si „život“, to je podstatné. Dostalo sa mi odpovedi, čo potvrdzovala rozdielnosť, akokoľvek bizarnú, z môjho pohľadu. Dennodenné pochody stepou ma naučili nečakať na príhodné kaviarenské vysvetlenie rácia všetkého toho, kde rozumné vysvetlenie nie je postačujúce. Jednoducho – ocitlo sa za hranicou pochopu.
Chôdza po polhodine začala byť úmorná, nie preto, že by ma boleli nohy. Dohady, kam mierime, ma zamestnávali čím ďalej, tým viac, nedali pokoja a neveštili nič dobrého. Viem, že z ničoho nič mám byť účastný v konflikte, ktorý práve hýbe svetom, stojí mnoho ľudských životov, uberá sa smerom, čo znamená takmer isto tretiu svetovú. Tretiu svetovú!
- Zvykli ste si očakávať tú tretiu svetovú, však? Zmierili ste sa s myšlienkou na ňu, očakávajúc, že do Zeme vpáli asteroid a nahradí ju, predíde, predčasne. To ste celí vy. Odrecitoval môj náprotivok, ak ho za spoločníka nemožno pokladať.
- Viem, že ľudí je stále viac. Odpovedal som pomaly oddeľujúc každé slovo.
- Vaši vedúci svetoví, vrcholoví politici, sťažujú sa na nedostatok „lídrov“. Aký paradox! Poznamenal posmešne „on“ a dodal: - Mesiáša chcú, koľkého v poradí? A vraj „demokrati“ antivodcovského zmýšľania.
- Vlastne tí „mesiáši“ zďaleka neriešia všetky tie súčasné krízy. Čítame z ich nadčasových výrokov, že máme čakať a čakať. Raz sa všetko vyrieši a bude posledné ráno a posledný deň. Výnimočne dovolil som si zafilozofovať tak, ako by som si to nebol dovolil v kruhu príležitostných vyznavačov zjavených právd.
- Vesmír nemá čas čakať, pretože čas má v ňom pochybný význam. Zem sa otáča, preto váš „čas“ je taký bludný kruh. Vyslovil sa na margo mojej úvahy druh v zbrani. Uvedomil som si však, že žiadnu nemám.
- Výzbroj sa ti neušla? Nič to. Si „dux“. Bojovať budeš umom. Stáť nad mapami a určovať sled udalostí. Povedal, akoby čítal z mojej hlavy hromadiace sa dôvody, prečo by som mal ihneď prestať hrať túto bezkonkurenčne narafičenú hru.
- Majú svojich vodcov obe strany, jeden „P“, čo nateraz používa označenie „Z“ druhý je naozaj „Z“, je to tak. Ach, nechcel by som zamiešať karty ja, čo s tým nemám najmenšiu súvislosť. Pokúsil som sa namietať a vybŕdnuť z prekérnej situácie.
- Ty si sa mohol prv nenarodiť. Šplechol mi rovno medzi oči Univerzálny a pokračoval:
- Čo čakáš, že azda na tú zožltnutú, spálenú trávu dole, ti zázračne padne modré z neba a všetko sa „nejako“ dá dokopy, ty si budeš mädliť ruky a vrátiš sa po tuláckom relaxe domov, aby si hneď na druhý deň sadol za volant, čakal v zápche hodinu, dve, potom prišiel do „roboty“, odbavil naplánované stretnutia, naklepal referáty do pecéčka, obtelefonoval obchodných partnerov a vrátil sa do svojho domu s perfektne vykoseným trávnikom dookola a hotovo?
- Nemám s tým nič spoločné. Utrúsil som v defenzíve. Rozbolelo ma v zátylku pomyslenie na angažmán v tom „lokálnom“ konflikte dvoch znepriatelených uskupení kilometrov štvorcových.
- Kým ti nezačnú lietať nad hlavou okrídlené „vakcíny-smrťáky“? Len sa pozri hore, jeden sa im vymkol spod kontroly. Našťastie padne do mora. Tentoraz. Zodvihol prst k nebu, kadiaľ sa práve prehnala supersonická smrť.
- Hmm. Výnimočne. Uspel som zďaleka neuspieť odpoveďou.
- Aj vesmír vznikol len náhodou? A tie ďalšie a ďalšie paralelné takisto? Nedal sa dobehnúť ten pochodujúci predo mnou.
- Vesmír je ilúzia. Nepodriadil som sa.
- Vesmír je rovnako dezilúzia. Vytrezvenie z falošných predstáv. Zatĺkol nadobro on.
- Stvoriť ho treba nanajvýš, definitívne skutočne. Aby táto prekliata vojna mala raz zmysel. Nedal som sa v slovnom súboji len tak položiť naznak.
- Lídri a oligarchovia, ako pekne to ide dokopy. Ste vymysleli kombináciu, ktorú hodno uplatniť inde, najlepšie všade vo vesmíre, naveky, nikdy inak. Vašej mladej generácii to nebude nevhod. Vynájde sa. Zaprognózoval a ukončil debatu Univerzálny.
- Pred nami je čiara. Podotkol som, pretože letmé mrknutie do mapy ma o tom zhola pravdivo presvedčilo.
- Takže si „dux“ a prevezmi velenie: Ustanovil ma znezrady môj spoločník. Nedáva i dáva mi zmysel toto všetko, napokon sa musím rozhodnúť, inak sa nedá, iba ak vrátiť sa, odkiaľ som prišiel.
- Necháš tých dvoch tĺcť sa? Zasiahni, ukončíš to. Máš historickú príležitosť! Pobádal ma rozhodne.
- Mám to urobiť? Prejsť cez tú pomyselnú líniu a zmeniť chod predpokladaných udalostí? Prečo ja, prečo sám ja? Horúčkovito jachtal som v čoraz bezmocnejšom pomykove. Ježili sa mi chlpy po celom tele, krv búšila i v najtenších kapilárach, hvižďalo mi a pískalo v ušiach ako na bojovom poli.
- Som vyvolený? Opýtal som sa viac menej zo zdvorilosti, opúšťajúc posledné zvyšky pudu sebazáchovy i zdravého rozumu zároveň. Kto by si na mojom mieste ešte z rána pomyslel, že je to možné?
- Odpovedz si sám. Ak a ako chceš. Postavil sa predo mňa dotyčný, či príšelec, či kto.
- „Ja“ idem. Svoju úlohu som si splnil, k rozhodujúcej chvíli som ťa priviedol, rozhodnúť sa musíš sám. Pôjdem ďalej, na východ. Keď si vyberieš, môžeš ísť, tam budem, poznáš ma zblízka i zďaleka. Oni si myslia, že si vystačia sami. Nie je tomu tak. Dopovedal nakoniec a otočil sa vizážou v tmavých okuliaroch smerom k slnku. V Moldavsku začal sa tiež letný čas a slnko bolo už zo tri hodiny nad obzorom.
Vykročil viac naľavo od rozžiareného kotúča na nebi, rozpochodoval sa svižným krokom, nezdržujúc sa už ani mak. Povetrie bolo čisté, nikde ani známky po dyme. Ten je stále ešte na niekoľko sto kilometrov vzdialenejší.
- Čo iného mi teraz ostáva, ako...
Autor Petbab, 30.03.2022
Přečteno 45x
Tipy 2
Poslední tipující: Amonasr
ikonkaKomentáře (3)
ikonkaKomentujících (2)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Líbí se mi ta aktuálnost i filozofický nadhled - kdo mohl ještě před měsícem a něco čekat, k čemu se v moldavské stepi až dobereš...

30.03.2022 12:43:52 | Amonasr

Děkuji. Docela mě ohromil fakt, že v Kyjevě v lednu 2022 zřítil se čtyřmetrový zlacený kříž ze Soboru svaté Sofie

30.03.2022 12:50:57 | Petbab

Asi je fakt něco mezi nebem a zemí... ;-)

30.03.2022 18:13:44 | Amonasr

© 2004 - 2022 liter.cz v1.5.1 ⋅ Facebook, Twitter ⋅ Nastavení soukromí