V moldavskej stepi 81.

Anotace: Ligia

Napísal niekto niekedy dejiny naivity? Nie takej milenej a podarenej detskej, veď ona nepotrebuje spisovať „dejinné“ udalosti akokoľvek ľúbivo úsmevné. Myslím aktuálne výlučne dospelú, hrdiacu sa politickými, vojenskými, ekonomickými atď. dobrými nápadmi, podopretú ľudskými "skúsenosťami" najrozličnejšieho druhu. Naivita panovníkov i más vzájomne družne sa dopĺňa, graduje graficky po parabolickej krivke do nekonečných výšin kozmu, aby tam beznádejne skončila, navečnosť zakliata. Napríklad mierne stúpajúca funkcia kvadratického člena y=x2, alebo potom variabilne strmšia y=ax2 ukazujú na priebeh vývoja prvej i druhej svetovej vojny. Vrcholí alebo ak chcete, i tá prípadná tretia svetová začína sa paradoxne v počiatku súradnicovej sústavy. Tento poznatok hovorí o tom, že svetová je svetovou preto, že predpoklad svetovosti skrsol najprv v podobe nevinného, naivne tváriaceho sa bodu nula.
Samozrejme, ozvú sa vo mne pochybnosti o vhodnosti výberu extrému funkcie takto ľahko, bez použitia derivácie. Príbeh naivity však skĺzava ihneď do zjednodušení, lebo elegantná prostota jej (ne)ľudsky (ne)svedčí. Až kým následky nie sú fatálne, buď jak buď.
Modré nebo nado mnou je také naivno vyfarbené až hrôza. Klenie sa dolu po horizont v strede zorného poľa, kde k zemskému povrchu prilieha slamová žlť tisícok zvyškov stebiel strniska pšeničných lánov, donedozierna. Ja sám, naivita v pravom zmysle slova, deň po deň, nemením vlastný svojský štatút „homo rectus errantis“, nútim sa do vysilenia nájsť celkom určité punctum, umbilicus mundi tejto jednotvárnej stepi, plnej nástrah a pokušení, stelesňujúcich sa do podoby magicky príťažlivých bytostí, plných vnád. In Scythiam, magnum idolum – Aurea anus vyskytuje sa hodne severovýchodnejšie, nemám ambíciu zatúlať sa k nej pod nohy a pobozkať všetkých jej desať zlatých nechtov.
- Hej! Začul som kovový ženský, ešte takmer devičí hlas. – Nezmizneš?
Nevidel som nikoho, no výstraha zapôsobila. Zastal som, vyvrátil oči k nebu a povedal zneistene:
- Prosím, zablúdil som.
Žiadna odozva. Iba vetrík sa pohrával s vlajúcim štítkom od svetra na mojom zátylku. Čo robiť? Dostal som sa na zakázané územie, naivne domnievajúc sa, že legálne, slobodne, podľa odvekého práva tulákov túlať sa.
- Tu sa pozri, dole! Zvolal mi ktosi od nôh. Ludko akýsi, nevysoký. Ohromene som naň zacivel, neveriac svojmu zrakovému vnemu, hádajúc pritom, prečo toto odvážne „nič“ prehovorilo do predsa len prívoľnej miery pôvabným hlasom. Efekt sa nedostavil na žiaden pád a rozhodol som sa pomaly vykročiť.
- Už ani krok! Je tu zamínované pole, vyletíš do povetria a zbierať ťa nebudem! Zastrájal sa skrčok očividne úmerne môjmu odhodlaniu, ísť si po svojom. Porantane, pichol ma do chodidla tŕň, ktorý sa mi do obuvi nejakým spôsobom dostal, neviem prečo práve v tom okamihu. Porazene, idem celý deň pozdĺž istoty susediacej s neistotou, dávam si pozor, aby ma nezviedla bárjaká pešinka na opačnú stranu, oči si idem vyočiť, ničového nič nevidno, step je ohromná, stratil som sa v nej so všetkým činom bezprecedentne. Nikto predo mnou neprešiel mi cestu krížom, nik zozadu nezavolal - vráť sa!
Chlápä sa vyparilo, netuším ako, neviem kam. Rozprávkovo sa pominul, ako dal, vzal ho div. Skúšam to inak. Dohováram si, napomínam po dobrom, nebolo to tak, nestalo sa! Ale pohnúť sa nedá, bráni mi inštinkt zdedený po predkoch. Niekto by to nebral tak vážne a vyrazil by, povzbudený výzvou prekonať sám seba. Čo je v tomto konkrétnom prípade naivitou, ísť, či ostať? Ach, aká relatívna môže byť tvár skutočnej „simplicitas humana“.
Nevediac prekročiť tieň vlastného strachu, stál som tam ako stĺp, columna pudoris, už len pes chýbal, ktorý by sa oň pár cvrkmi vymočil. O malú chvíľu začnem schnúť, o deň neskôr vyblednem na kosť, o tri dni zaklipkám naposledy viečkami a upriem zrak ďaleko za veľký Orient, o týždeň, dva, či tri začnem zvetrávať, pekne od hlavy počnúc. Zaujímavé, päty budú odolávať rozpadu najdlhšie. Tá jedna z nich, čo by šliapla na nevedno kde a kým ukrytú mínu je všetkému na vine, krepaňa prekliata. Zákaz sem, zákaz tam, míny celkom určite prežijú ľudstvo!
Spoza horizontu, iba nízko nadvihol sa čierny kúdol dymu. Musí horieť akiste veľmi ďaleko, v tesnej blízkosti Čierneho mora. Nuž, iba odhadom, napadlo ma – dakde v Odesse. Kúsok na juhu črtá sa majestátny, pokojne plynúci Dunaj so zalesneným ostrovom Insula Cailor, kde po piesčitých pobrežných pieskoch vidím hromadnú siluetu čriedy divých koní, štedro napájajúcich sa vodou z nekonečne bohatého veľtoku. Nie som priveľmi vzdialený od civilizácie, preletelo mi nízko nad hlavou dopravné lietadlo, chystajúce sa pristáť na letisku v Galati.
Začul som štebotu podobný džavot rumunských detí, zrejme na školskom výlete. Išli vo dvojiciach prašnou cestičkou, vinúcou sa pozdĺž rieky. Učiteľka dozerala na ne spoza posledného páru a vpredu viedol zástup sprievodca Viorel.
- Koníky v zime rady obhrýzajú kôru zo stromov, na jar však vyraší nová tráva a tohto roku pribudne nám asi zo päť, šesť žriebät. Začul som okrem iného, keď vietor ku mne privanul časť výkladu. Učiteľka čosi nedopočula a ponáhľala sa pobehnúť vpred. Posledný pár dievčat bol bez čiapky, lebo ani jednej z nich by sa účes pravdepodobne nevošiel pod ňu. Obidve boli tmavovlásky, no, v Rumunsku vidno dosť často už u malých detí hádam tie najbujnejšie vlasy na svete.
Keď prechádzali popri mne, tá po ľavej strane vyšla zrazu z formácie, podišla bližšie a premeriavala si ma veľkými, tmavými očami.
- Je začarovaný? Položila otázku sebe samej. Nato vytiahla z rukáva čerstvo odlomený vŕbový prútik a šibla ma sotva znateľne po členku pravej nohy.
- Ligia, ce faci acolo? To stačilo, lebo sa rozbehla nazad, zaraz po tom, čo učiteľka zbadala úbytok zvereného počtu detí. Začul som iba nejasne, ako vysvetľuje rýchly zásah svojej spolužiačke:
- Bagheta magica, stii?
Ak kúzlo, nuž potom treba vyskúšať pohnúť sa. Šlo to. Urobil som prvý krok dopredu, potom ešte jeden a stále ticho. Zem bola tvrdá, ani triesky zo mňa nelietali vzduchom. Hurá! Rozbehol som sa a skákal, od radosti zavýskal, behal ako vypustený z ohrady, najprv do strán a napokon v uzavretom kruhu. Decká zastali, lebo napravo tak, ako dosiaľ postávali roztrúsene pasúce sa kone, vľavo vyskytol sa odkliaty, rozdivočený starý kôň, od samej radosti z nádherného mieru a náhleho pocitu bezpečia, poskakujúci a prejavujúci iskrivý temperament rozjasaným blahom, môcť sa nehatene, zas a zas, tešiť z hrejivej priazne osudu...