V moldavskej stepi 82.

Anotace: Marcheta

Počet anomálií narastá a narastá. Nikomu to nepripadá zvláštne, ani neobvyklé, pretože zakaždým je to výzva a tá sa stala vyhľadávanou, zaháňajúcou nudu a rutinu každodenne opakujúcich sa schém.
- Lupu na to. Povedala a zasmiala sa víťazne, ako inak. Sebavedomo pohodila hlavou, takisto hrivou bujných vlasov, otočila sa na sedadle, ehm-kla, nepovediac ďalej ani slovo, začala snoriť v notebooku a o necelú minútu už telefonovala.
- Mám nápad. Pôjdeš do toho? Boli jej slová na úvod, bez pozdravu, bez okolkov, rovno na vec.
Nebolo počuť odpoveď, dievčina sústredene počúvala s mobilom pri uchu a vyťukávala pritom do iného gadgetu celé riadky skratkovito naformulovaných vetných konštrukcií. Za oknom mihali sa prvé budovy približujúcej sa cieľovej stanice, vytrvalo pršalo a po mlákach zatiaľ nekrytého perónu poskakovali kropaje vytrvalého dažďa, čo rovnako, ako v noci, i v toto už načaté ráno, neustával.
Keď vlak zastal, vyhrnula sa von s neskrývanou netrpezlivosťou, skočila druhovi do náručia a ten ju povykrúcal v povetrí, okoloidúcim na očiach. Čosi jej húdol neustále, nebolo možné cez dažďovú kulisu intenzívnych zvukov rozoznať jednotlivé slová, strácajúce sa vo všadeprítomnom šume a špľachote.
Prechádzal som okolo kioska s dennou tlačou, vybavenou palcovými titulkami: Revine pandemia de coronavirus? Record de persoane infectate in Shanghai. Dieta simpla dubleaza pierderea in greutate...
Naozaj interesantné kombinácie. Čo na to Elon? Najskôr uprednostňuje rádovo iné, ďaleko svojbytne lukratívnejšie témy. Napríklad výrazný posun v domácej politike, lebo potrebuje napredovať nadoraz rýchlo, čo najrýchlejšie a nikto z politikov mu nestačí v tempe.
Sadol som si v pristaničnej kaviarni na prepotrebnú, nenáročnú dávku ranného životabudiča. Sedela tam aj oná dvojica, debatujúc náhlivo a popritom v rýchlom slede striedajúc mená oligarchov.
– Asi bude novinárka a on znalec v biznise, pomyslel som si. Zazneli mená najprv ruských, potom ukrajinských biznismenov a čo čert nechcel, čašníčke napadlo zapnúť obľúbenú komerčnú rozhlasovú stanicu a bolo po náhodnom odposluchu. Zachytil som ponajprv skrátené ruské meno plus priezvisko a následne stručný výklad k nemu, príkladno Alexej Mordašov – Severstaľ, Gennadij Timčenko – Volgagroup, Andrej Meľničenko – AO SUEK, Evrochim, Pjotr Aven – Alfabank, Vagit Aleksperov – Novatek, Sibur, potom výber ukrajinských náprotivkov, ako Rinat Achmetov – Sistem Kepital Menedžment, Dmytro Firtaš – Group DF, Viktor Pinčuk – Interpaip, Jurij a Arsen Ivaňuščenkovci – Azovmaš, Ihor Kolomojskij, Hennadij Boholjubov a Olexij Martynov – Privat...
Kým som usrkával zo zelenej čiašky kávičku, nezachytil som žiadne želateľné podrobnosti, no skutočnosť, že celý ich rozhovor sa točil okolo takýchto „osobností“ stačila na to, aby mi pokazila priaznivý výhľad na celý nastávajúci deň. Určite do večera bude smokliť, premoknem do nitky, potĺkať sa budem z dažďa pod odkvap a čakať na zázrak v podobe ustávajúcich zrážok.
Palivovo-energetické klany, finančno-bankovnícke, investičné, mediálne, priemyselné a realitné uskupenia sú nezriedka vzájomne cezhranične poprepájané. Tak mi vychádza, že v súčasnom dianí nestoja bokom a politika sa riadi z elitne definovaných centier.
- Marcheta, cand mi-l trimiti? Rozoznal som ešte na záver slová v neprestajnom hluku, na čo spešne vyskočili obaja od stolu a už ich nebolo.
Dvere sa pomaly privreli, nápis „cafenea“ na nich poskočil a nastalo relatívne ticho. Rozhlas zatíchol, nieže by sám od seba, ale dopomohol som si tým, že na uši nasadil som si sluchátka a chvíľu z prehrávacieho zoznamu skladieb nepustil nič.
Oligarchia je vlastne jedine na príťaž, na zlosť. Ktorý mozog ju vynašiel, kedy spustili nárokom program oligarchizácie sveta? Nevyhnutné zlo, či padobro, vnucujúce sa v každom okamihu do pozornosti, celebritne, nadovšetko. Je fenomén všeobjímajúceho oligarchizmu prirodzene nadčasový, alebo je to praobyčajná deviácia, bez ktorej by nebolo masívneho progresu v žiadnej oblasti ľudského bytia?
- Sa to melie a melie, bez ladu a skladu, čo poviete? Ozvala sa Marcheta, zbadajúc ma, pohrúženého do obsahu roztvorených novín.
Bola to ona, akiste tu niečo zabudla, vrátila sa. Napodiv sadla si nenúteným spôsobom a preložila nohu cez nohu. Mala oblečený elegantný formálny kostým, slušivú, trendovú brašňu s notebookom zavesila cez operadlo tak, aby sa jej dotýkala bokom, ach, akým pôsobivo tvarovaným bokom!
- Prepáčte, nevysvetľujte si to zle, všimla som si, že ste cudzinec. Som žurnalistka a rozhodla som sa položiť vám zopár otázok, ak nebudem prekážať. Natáčať to nebudem, iba si poznamenám obsah. Ubezpečila ma nakoniec.
Zatváril som sa prekvapene, čo som aj naozaj bol. S neistým poloúsmevom sklopil som previnilo zrak a zapýril sa ako zhola nepripravený absolvent štúdií pred záverečnou skúškou. Skrátka, také to bolo neočakávané, až zarážajúce.
Ona sa nedala pobádať a ihneď nastolila prvú otázku:
- Na čej strane konfliktu ste? Zazvonilo mi bojovo, priam v ušiach.
- Ho, ho, hoó! Musím porozmýšľať, čo vám na to odpoviem. Skúšal som oddialiť okamih vyjadrenia sa.
- Však musíte presne vedieť, trvá to už dobu, máte pre mňa jasnú odpoveď?
- Som pacifista. Vynašiel som sa vzápätí.
- Dobre. Zaradila si ma na oplátku, ani neviem kam.
- Ako sa to skončí? Nasledoval podobne naliehavý prednes po druhýkrát. Všimol som si, že má čudesný prízvuk, moja nová známa. S rumunským akcentom nehovorila, na to mám dosť vytríbený sluch.
- Svetovo. Sami nie. Napriamil som tetivu luku.
- Lídri? Pokúsila sa rozlúsknuť oriešok.
- Oligarchovia, nielen obojstranne. Podpichol som ju schválne.
- Tak? Nedôverčivo ma prebodla pohľadom znalecky.
- Nie inak. Ukončil som to.
Zodvihla sa rezolútne. Nečakala takýto scenár, načiahla sa po štýlovej kabelke a utrúsila s očividne nespokojným výrazom v tvári:
- Nemajte mi za zlé, ľutujem, že som sa s vami dala do reči. Prehodila na rozlúčku a s ledabolým kývnutím na pozdrav, odišla.
Dlho som hľadel za ňou, vlastne nepozeral nikam, iba spätne horúčkovito premýšľal o tom, čo sa práve odohralo. Bola mladá a krásna. Natoľko pôvabná, že by som si nechal od nej po hlave skákať, pri ušiach bičom práskať, visel som jej očami na ústach, keď vyslovovala tie svoje jednoslabičné, bližšie neidentifikovateľné, krátke povzdychy, po každej z mojich zjavne nepredvídateľných replík.
Anomáliou som, teda, pre ňu nadrozmernou. Nedala by si rady ani za hodinu, dve, či tri. Nehodíme sa k sebe, nijako, je to fakt, akokoľvek je ona žena spôsobná a nádherná. Som to za fenomén, eklatantne na výstrahu, vystrihnutý z kontextu doby, v tom pravom, novinárskom zmysle slova, netreba žiadnych sto rukolapných expertíz.
Radšej sa vyberiem na vzduch, kávu som dávno dopil. Trochu pookrialo mi vedomie svojej vlastnej, takej domáckej nezameniteľnej identity, nechcem sa spolu s komparzom vydať do zasľúbeného neznáma, víta ma s charakteristicky svojským zadosťučinením, mierna a oddaná, bezhraničná step...