V moldavskej stepi 98.

Anotace: Imaginatie

Vždy belostný Kišinev vo dne hmlou zosivel a v prvej novembrovej noci absenciou dostatku elektrickej energie potemnel. Ideš po hlavnej triede a namiesto verejného osvetlenia, prípadne povyvesovaných vianočných dekorácií, večer sotva svietia výklady, vo dvoroch je tma tmúca, medzi tunajšími sídliskovými dvadsaťetážkami detto, len hľaď uchovať si zdravie a neskončiť s vytknutým členkom, či narazeným palcom na nohe. Ľudia sú sebe i druhým ponurí, ceny stúpajú, voda tečie vlažnostudená, otužuj sa, príslovečné hodiny vo dne, v noci, ukazujú neprestajne o päť minút dvanásť, môže to byť už iba o necelú minútu, veď nad hlavami odlietajú aerolinky do Iasi na noc a ráno vracajú sa späť odviezť cestujúcich, sem i tam do sveta, no stroje treba chrániť ako oko v hlave, noc býva posledne nevyspytateľný súper. Keby ti pred rokom niekto povedal, že „jadro“ je na spadnutie, opýtal by si sa ho nechápavo na covidpas a zaťukal si pritom pomyselne na čelo.
Svet s postupujúcou digitalizáciou vymýšľa si nové zábavky, hybridná vojna má čoraz silnejší, bezo zbytku celosvetový psychologický rozmer, veď nemusí byť ani vyhlásená ako klasický ozbrojený konflikt. Utiekať sa možno k zdedeným hodnotám po predkoch, ibaže sofistikovaná kamufláž je všadeprítomná a čo je najhoršie, všeobecne prijímaná ako pokrok, k čomu vlastne? K úspešnému koncu všetkých koncov, teda asi. Veľký tresk konečne bude mať opodstatnenie vtedy, keď sám seba ukončí a celý ten čas medzi začiatkom a koncom nebude mať žiaden zmysel.
Vydal som sa opakovane na východ, keďže tam je aspoň ráno skôr svetlo. Z najvýchodnejšie situovanej moldavskej obce Palanca by som za jeden deň pešo došiel do Odessy. Lenže Causeni sa mi postavilo do cesty so svojím architektonickým klenotom, útlym chrámom so svetoznámymi freskami, ktoré šikovné reštaurátorky práve reštaurujú. Vynadívaný na tú sviežofarebnú nádheru, vyviezol som sa potom linkou číslo tri k okraju štvrte rodinných domov „Valul Traian“ za mestom a pomaly rozhliadal sa po skutočnom Trajánovom vale.
- Prepáčte prosím, neviete kde je tu ten starý val, alias „Dračia vlna“? Opýtal som sa nesmelo, aby som pritom vyzeral ako úplne neschopný nájsť to, čo by malo trčať na horizonte zjavne po celej svojej dĺžke a šírke. Dobrá, drobná ženička, ktorá vystúpila so mnou z autobusu miestnej dopravy, nechápavo sa pozrela po mne a utrúsila:
Keď realizovali túto zástavbu, val bol zarovnaný, niet ho. Iba ak by fragment z neho zachoval sa v niečej záhradke za domom, iba tak z rozmaru. Ale to pochybujem, sú tu vystavaní lepšie situovaní pragmatici, realisti akiste, bez nároku na konzervatívnu alternatívu. Poriadne ma to zmiatlo, taká výrečná bola tá teta.
Ulica stúpala mierne na severozápad a bola veľmi rozbitá, namôjveru. Za poslednými domami, stál kamenný kríž a poľné cesty pri ňom rozbiehali sa pod pravým uhlom na zvyšné tri strany, no kýženého zdvihu v poli nikde. Blúdil som zrakom po obzore, hľadajúc tiahly terénny útvar, postavený značne neskôr po cisárovi Trajánovi, v treťom storočí n.l. Gótmi na obranu proti nájazdom, napríklad Hunov. Po svojom vzniku bol vraj opatrený palisádou z drevených kolov, čo zdalo sa mi dosť neuveriteľné, nakoľko povaliť také množstvo stromov na čiaru, dlhú stodvadsať kilometrov, od Dnestra po rieku Prut, bol čin, odpovedajúci turbulentnému záveru starovekej antiky.
V diaľke na kopci zavetrili ma psi a začali nervózne brechať. Možno som bol i nebol sám na otvorenom priestranstve, lebo z krovia začul som šuchot, ako keď habit kĺže svojím spodným olemovaním po zavadzajúcom rastlinstve. Nič som však nezazrel, akokoľvek to bolo prítomné, jednoznačne čujne.
- Je tu niekto? Opýtal som sa znepokojene uprostred bieleho dňa. „Caus“ je výraz pre terénnymi vlnami ohraničený priestor, nie až tak prehľadný, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
- Ja som. Odpovedal ženský hlas, na čo som si uvedomil, že nikoho okrem mňa samého tu predsa nie je fyzicky vidieť. Aby toho nebolo dosť, šuchot odevu sa približoval ku mne a nevdojak som ustúpil dva kroky nazad.
- Kak často uvlečen unylych strun igroju
Ja serdcem sledoval, Ovidij, za toboju...
Začul som nesmrteľné verše A. S. Puškina priam, ľaľa, na dosah ruky.
Čo sa to deje? Kde sa vzal, tu sa vzal, Alexander Sergejevič a Ovídius, tu a teraz, pekne pospolu, na v pravé poludnie. Zaiskrilo sa mi pred očami a zazdalo, že vidím výjav zobrazený v skutočných rozmeroch a nielen akýchsi náznakových kontúrach.
Veď práve, Puškin bol strávil v Causeni zopár príjemných dní, vyšiel si na prechádzku na Trajánov val, aby na tom istom mieste ihneď za čerstva popísal uvidené odtiaľ, vo svojej novovznikajúcej poéme, zatiaľ ešte bez názvu.
- Mež nami jesť odno predanie
Carem kogda-to soslan byl
Poludňa žiteľ k nam v izgnanie
(Ja prežde znal, no pozabyl
Jevo mudrennoje prozvanie)
On byl uže letami star
No mlad i živ dušej nezlobnoj
Imjel on pesen divnyj dar
I golos, šumu vod podobnyj
- Bravo! Odmenil som krátko znejúcim pokrikom bravúrny prednes v rodnom jazyku svetového básnika.
- Prečo vás nie je vidno? Vzápätí nastolil som otázku, ktorá vyvstala zo zvedavosti i nádeje, že sa to šmahom ruky zmení v môj prospech.
- Som predstava. Jeho i toho druhého poetu. Predstava dokonalej ženy. A každá jedna predstava, nakoniec i tá tvoja, je iná. Preto práve, toľko málo zo mňa máš, nestačí, však? Neviditeľne sa usmiala, vycítil som to.
- Ovídiova predstava nebude veľmi tuho odetá, tá Puškinova viac-menej hej. Odvetil som vyhýbavo, neviem komu. Žiť v predstavách je, chtiac-nechtiac, údel tvorivých duchov, pretože pracovať na ich stvárnení autora ctí až do úplného vysilenia.
- Sklamali ste ma. Zreplikovala totožne s mojím pocitom bezmocnosti.
- Čakala som, že ma zadefinujete a bola by som sa objavila. Lenže ja som podľa vašej predstavy taká krásna, že sa to nedá, i prežiť, i uvidieť ma. Ale je mi vás úprimne ľúto, sorry. Povedala presne tak, ako by bola z dnešných dní. Tráva sa pohla, rovno poľahla stranou, sťaby tadiaľ kráčali konkrétne ľudské nohy. Byť tak blízko svojim najtajnejším túžbam a dopriať si dožiť sa ich realizácie, nebolo mi dané.
- Nechcem nič viac, iba môcť sa dotknúť. Zaševelil som žiadostivo. Tušenie súnáležitosti s mojou vlastnou predstavou ma pobádalo pokúsiť sa o nemožné.
- Aby si vedel... Potykala mi, keď predtým aj vykala, na striedačku, znenazdajky.
- Si môj vyvolený. Rovnako ako ja tvojou som vyvolenou. Dotknúť sa môžeme, iba dotknúť. Počul som ako vo snách navidomoči mäknúci a nežnejúci hlas.
- Môžeme teda... Môžeme ústami? Zaúpel som nepoznávajúc svoj vlastný hlas.
Odohralo sa to. V mihu ako blesk, nastalo to, či nie pomalšie, neviem. Čas prestal vládnuť svetom a chvíľa zďaleka neostala chvíľou, stavila na večnosť. Pery mi navlhli, toť dôkaz nad všetky dôkazy. Ach...
- Šťastní sú tí, čo vidia realitu, nie fantómy
a vidia skutočné črty bohov tvárou v tvár...
Zarecitoval som nečujne, len tak pre seba v duchu, pravdivý úryvok z Ovídiových „Epistulae ex Ponto“.
Cudzia, tentoraz neosobne strohá ozvena z opäť hluchého prázdna k tomu prenáramne poučne doplnila „Jeho modlitbu“ z druhej knihy, VIII, verš sedemdesiatydruhý:
- A klamem sám seba, zosmiešňovaný excesom túžby.
Večer po zotmení sa mi na ubytovni prisnilo všecíčko všetko ešte raz. Kto mi teraz poradí: Bolo by to v konečnom dôsledku, v obrátenom poradí ako nejaké „déja vu“, logicky prijateľnejšie?