Bol vynikající

Skorozať prichádza z práce, Monka mu naloží na tanier, prinesie do obývačky k televízoru. Čítam si pri nich.

„Ten segedín je vynikající, len je tam strašne veľa soli,“ chváli s plnou pusou náš Miši.

Spozorniem: „Strašne veľa soli?! Jedli sme ho všetky tri, mne chutil, dievčatá sa tiež nesťažovali.“

„Veď áno, je výborný, len je tam strašne veľa soli.“

„Je presolený?“ pýtam sa.

„To nie, ale je tam strašne veľa soli,“ zopakuje tretíkrát bezo zmeny.

„Tak potom povedz, pre mňa je trochu slaný,“ prestávam s čítaním.

Keď to zopakuje znova, naznačím škrtenie a on sa bráni: „Nebudeš ma biť, že nie? Veď ty si ani deti nebila, iba si sa s nimi dlho rozprávala. Čo by dali za facku niekedy.“ Monka sa zrejme podelila o zážitky z detstva.

„Máš veľké šťastie, že som ten pacifista, neznášam násilie, inak by si už jednu schytal.“

Uhýba sa, smeje, ale stojí si za svojim.

Medzi dverami ďakuje za večeru, keď sa dostane k druhej polovici súvetia o soli, skríknem: „Dosť! Potiaľto mi to stačí! A neopováž sa zakričať mi to zo schodov!“

S úsmevom zostupujú dole, z posledného sa ozve: “Len tej soli tam bolo veľa,“ potichu, ale nie zas natoľko, aby som nepočula.

„Hodím po tebe topánku!“ smejeme sa a rušíme večerný kľud susedov dôchodcov.