„Dobrý deň, kde by som našla inžinierku Dé?“ poprosím pri okienku vrátnice.
„Vyjdete po schodoch, na jedničke doľava je ich firma,“ vysvetľuje pani.
Vydám sa smerom hore, vľavo hľadám jedničku, samé vysoké čísla. Aha! Pani mala asi na mysli číslo poschodia, nie kancelárie. Obzerám sa, oproti mne takmer beží mužská postava. Veď je to jej brat! Aké šťastie a náhoda.
„Kde sedí Anka?“ kričím na neho, nech mi neutečie.
„Na konci chodby, posledné dvere vľavo.“
Vyzdvihnem si tlačivá, na nejaké vykecávanie ani jedna nemáme čas, náhlim sa späť, zbehnem dolu schodmi, otváram rovnaké presklené dvere, akými som pred pár minútami vošla dnu a nič. Zamknuté. Ale kde je tá vrátnica? Aj vonku to vyzerá akosi inak, prestupujem prekvapená a zmätená.
Zo suterénu vychádza sympatický muž so šedivou briadkou, pozdraví, využijem príležitosť: „Dobrý deň, ja som sa asi stratila. Mohli by ste ma vyviesť von?“
„Môžem vás zviesť?“ usmieva sa popod fúzy.
„Môžete!“ smejem sa.
„A dáte sa?“
„Čoby nie, rada!“
„Teraz sa pýrite ako pätnásťročná.“
„Ja a pýriť? To som už dávno zabudla. Som len ulietaná.“
„Ako dávno je to?“
Zrazu vidím vrátnicu aj správne dvere, zakričím dovidenia a miznem zvodcovi z dohľadu.
Můj orientační "nesmysl" je taky dokonalý. Při houbaření jsem v lese zabloudil a na pokraji sil mě našli u nějakého kravína lidé, kteří na mě k mému překvapení šprechtili německy. Překročil jsem státní hranice. Ale byli laskaví. Pohostili mě půlitrem kravského mléka, darovali láhev podmáslí a odvezli autem zpět domů. Byl to nezapomenutelný, přes dvaceti kilometrový "výlet" lesním terénem od božího rána do nočních hodin.
Takže tvoji mini zcela chápu. Oba dva na houbách bychom dopadly jako v pohádce Jeníček a Mařenka... a babu jagu, nechci ani domyslet.
22.09.2025 01:20:33 | šerý