Na samote u lesa

„Áno mamička?“

Ozve sa mi veselým hláskom najstaršia, ale aj tak poznám, že je vyplakaný.

„Deje sa niečo?“ spýtam sa skôr, než dôjde k dôvodu môjho volania.

„Práve sme sa vrátili z lesa, z vychádzky so psami a ...“

Nachvíľu sa zasekne a pokračuje: „Líška nám zabila Vedúcu!“

Keby to povie niekomu cudziemu, iste si pomyslí, že nejakú vedúcu oddelenia, len ja viem, že to bola najobľúbenejšia sliepka, ona jediná jej sedávala na kolenách. Zostalo síce osem, ale...

„Práve dnes suseda spomenula, že tá potvora navštívila už všetky susedné osady, len u nás ešte nebola. A je to tu!“ vysvetľuje rozhorčene.

„Vieš, keby ju zožrala, nenaštve ma to tak. Tak to v prírode chodí. Hlad je hlad. Ale tá piča ju len zahrdúsila, nahryzla krídlo a nechala tak. Chápeš to?!“ lomcuje ňou hnev.

„Príroda je krutá. Vráť sa medzi nás, dole medzi paneláky,“ provokujem.

Podarilo sa. Pochytí ju smiech. Svoju polorozpadnutú chalúpku s priateľom, kozami, psami a sliepkami na samote, by nevymenila za nič na svete.