Keď sa od rána nedarí

„...a potom som zavolala kamoške do sociálnej poisťovne...,“ rekapituluje jeden nepodarený deň moja veľká.

"Stalo sa to na diaľnici, neďaleko Passau,“ začína rozprávať, čo sa dozvedela.

„Išli do Belgicka za sestrou. Martin s Milenou vpredu, jeho mama za nimi. Pred nimi nákladné auto viezlo ťažký stroj, vpredu zabrzdil kamión, nákladné auto narazilo, stroj zletel na ich kapotu,“ ukazuje v telefóne hŕbu šrotu.

„Mama vyšla po svojich, leží v Nemecku vážne zranená. Chápeš to? Ona tam bola! Ona to videla! Prečo radšej nezomrela s nimi? Ako sa s týmto dá žiť? Už sa nikdy nevyspí,“ chrlí zo seba dcéra.

„Martin bol dobrý šofér, zodpovedný, lepšieho nepoznám. On by chybu neurobil. Ale toto?“

Začne spomínať na chvíle, ktoré spolu strávili, s partiou na Silvestra, na lyžovačkách, na chalupe. Aký bol gurmán, ako varil podľa receptov od babičky. Vývar aj šesť hodín, priam pri ňom čaroval. Pečenú kačičku...

„A práve teraz! Keď konečne stretol Milenu. Po babke si zariaďovali byt. Na výške sa s ním rozišla baba, osem rokov nikoho nemal, zanevrel na ženy, nevedel sa z toho spamätať. A kde bol ich psík? Milena všetky peniaze, čo zarobila v lete, vrazila do operácie jeho kĺbu, vraj ona pôjde za ne na dovolenku a bude sa pozerať ako on kríva? Nikto nevie, či bol s nimi, či zahynul, či ušiel a na diaľnici ho zrazilo auto.“

Myšlienky sa rinú jedna cez druhú, vymenúva dôvody, prečo sa to nemalo stať.

Len počúvam a snažím sa prelievať ten žiaľ pomedzi prsty, nech odteká a nerozpučí rozbolenú dušu.

„Vidíš, človek sa toľkokrát stretne so smrťou a vždy znova ho zaskočí tá nezvratnosť, keď ide o blízkeho si to uvedomíme dvojnásobne a nevieme pochopiť: je-nie je... nikdy,“ zamyslím sa.

Na Štedrý deň príde s vyplakanými očami, ale plná elánu, všetko prebieha ako obvykle, večera, darčeky, kopec zábavy pod stromčekom, až okolo polnoci príde reč na sen, ktorý sa jej prisnil noc po tragickej udalosti.

„Boli sme s kamošmi na nejakej brigáde. Obrovský dom, niektorí robili vo vnútri, niektorí vonku. Ja s Milenou sme sadili cibuľoviny do betónu, do asfaltu. Bola to drina, pomáhali sme si kladivom. Zrazu ma premkol zvláštny pocit. Presne som vedela, čo sa stane. V tom sne sme sa vrátili v čase, bolo dvadsiateho decembra. Nikto z nich nič netušil, ale s Majklom sa nám stretli oči a videla som, že aj on vie. Bežala som za ním a kričala - musíme niečo urobiť, nemôžeme to dopustiť. A on že to nejde, že je to nezvratné. Tak ich tu zamknime! Kričala som hystericky. Vtom som uvidela v diaľke Martina. Rozbehla som sa za ním, pevne som ho objala, nepovedala som nič. Len som ho držala, bolo to také silné, také ozajstné.“